Parlament včera okrem iného zrušil zákon, ktorým zrušil koncom minulého roka zákon o Úrade na ochranu oznamovateľov. Znie to síce krkolomne, ale to len preto, lebo to krkolomné aj je. Z predloženého návrhu zákona, ktorý sa týkal poškodzovania vojnových pamätníkov, vojnových hrobov a vojnových kultúrnych pamiatok, sa totiž opäť stalo prílepkové monštrum.

A tak si ho musí prečítať každý, kto sa potrebuje alebo chce dozvedieť napríklad o novinkách v sociálnom poistení, službách zamestnanosti, zdravotnej starostlivosti či konsolidácii verejných financií. Tí všetci a mnohí ďalší sú nútení prečítať si novelu Trestného zákona iba preto, lebo zmeny v uvedených oblastiach sú zakotvené práve v nej. A hoci si na takéto móresy možno už aj zvykli, nie je to správne, vhodné ani kultúrne. O elegancii v legislatívnej činnosti – a prakticky pri akomkoľvek rozhodovaní parlamentu – už ani nechyrovať.

Zrušenie zákona, ktorý parlament zrušil zákon, ktorým zrušil Úrad na ochranu oznamovateľov je nielen špecifickou, ale najmä praktickou ukážkou toho, ako sa zákony prijímať nemajú. A v niektorých vyspelejších krajinách ani nesmú. Od návrhu, s ktorým prišiel na vládu predseda Hlasu-SD a minister vnútra M. Šutaj Eštok, až po záverečné hlasovanie v parlamente. Je oveľa ľahšie vymenovať niečo, čo v procese schvaľovania návrhu porušené nebolo, ako to, čo porušené bolo. Nehovoriac o argumentoch, ktoré vládna koalícia predkladala.

Napríklad podpredseda vlády pre plán obnovy T. Drucker označoval vtedajšiu kritiku za strašenie verejnosti a čičíkal ju tým, že pozastavenie čerpania peňazí z Plánu obnovy nehrozí. Výsledok je známy – po pár týždňoch k pozastaveniu peňazí prišlo a vládna koalícia bola prinútená konať. Inak by Slovensko ochudobnila o bezmála 600 miliónov eur. Reči peňazí rozumie naozaj každý politik.

Na rozdiel od postupu vládnej koalície, ktorá akoby už nevedela vládnuť inak ako pomocou prílepkov, bol postup mimovládnych strán pri odstraňovaní škôd zaujímavejší. Na začiatku sa úlohy zhostili dobre, keďže koalícia opäť uťala rozpravu iba silou väčšiny. Teda násilím. Horšie to bolo už pri samotnom hlasovaní. Najmä záverečnom. Kým kluby PS, I. Matoviča a KDH hlasovali jednotne, klub SaS rozdielne. Pár poslancov tak, ďalší inak a niektorí vôbec. Pričom iba poslanci za SaS – a žiadni iní – sa pri záverečnom hlasovaní pridali k poslancom vládnej koalície.

Tak vyzerá alternatíva k súčasnej vládnej moci. Prakticky. To sa nedalo politicky ani inak zbabrať a predsa to mimovládni poslanci dokázali. Aby to však neznelo tak, ako to je, treba pripustiť, že možno ide o novú politickú taktiku a stratégiu SaS.