Prečítajte si komentár publicistu Juraja Hrabka.
Autor Juraj Hrabko
Keďže príležitostí oceniť politickú prácu E. Hegera je ako šafranu, nemožno ju vynechať. Obzvlášť, keď na celom politickom spektre zavládla spokojnosť s rozhodnutím jeho vlády o zákaze dovozu viacerých „vybraných poľnohospodárskych produktov a potravín z Ukrajiny alebo z pôvodom z Ukrajiny“. Pre úplnosť, vláda zároveň schválila aj zavedenie „osobitného režimu tranzitu“ zásielok týchto produktov a potravín cez územie SR.
Bodaj by aj spokojnosť nezavládla, keď viacerí mimovládni politici vyzývali vládu, aby tak urobila, pričom podaktorí jej tiež vytýkali, že tak mala urobiť už skôr. Jedným z hlavných dôvodov bolo to, že obilie z Ukrajiny, ktoré nakupovali aj obchodníci na Slovensku, nebolo také kvalitné ako byť malo. Na Slovensku sa pôvodne síce nemalo vôbec predávať, ale obchod je obchod, ceny sú ceny a každý – či už obchodník alebo spotrebiteľ – rád nakúpi
lacnejšie. A že sa to nepáči slovenským poľnohospodárstvom, zaujíma prevažne len slovenských poľnohospodárov.
Faktom je, že nejde iba o obilie, čo z vládneho materiálu aj zreteľne vyplýva. Keď sa rúbe les, lietajú triesky a tak sa medzi vybranými produktami ocitli napríklad aj cukor, chmeľové šištičky, ovocie, zelenina, konope, víno, včelí vosk či materská kašička a propolis – jedlé aj nejedlé. A to je už z pohľadu obchodných dohôd celkom iná káva ako iba zákaz dovozu obilia, ktoré nespĺňa požadovanú kvalitu.
K zákazu dovozu komodít z Ukrajiny pristúpili ešte pred Slovenskom aj Poľsko, aj Maďarsko. Hlavné rozdiely sú dva – prvým je, že kým susedné krajiny vydali zákaz dovozu s termínom do 30. júna, Slovensko žiadny dátum neurčilo. Druhým, že tak Poľsko ako aj Maďarsko majú vlády s dôverou parlamentu, vláda E. Hegera však dôveru parlamentu nemá a jediné, čo má, je legitimácia prezidentky Z. Čaputovej a obmedzené právomoci. Medzi ktoré
patrí aj to, že nemôže rozhodovať nielen o zásadných otázkach zahraničnej politiky, ale ani o zásadných opatreniach na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky. A v prípade zákazu dovozu produktov a potravín z Ukrajiny o iné, ako o zásadné opatrenie na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky, nejde a ani ísť nemôže.
Inými slovami, tak ako vláda nemohla a nemala podľa Ústavy rozhodnúť o odovzdaní stíhačiek Mig-29 Ukrajine, rovnako nemohla a nemala rozhodnúť o zákaze dovozu vybraných produktov a potravín z Ukrajiny. To, že v prvom prípade proti jej rozhodnutiu mimovládne strany protestovali a v druhom prípade ju podporili, na veci, ktorou je aspoň základná úcta k rešpektovaniu pravidiel, nič nemení. Naopak – opäť sa len potvrdilo slovenské špecifikum,
že pravidlá sú na to, aby sa obchádzali, nie dodržiavali.
Je, samozrejme, správne, že vláda rozhodla o zákaze dovozu produktov a potravín, ktoré nespĺňajú normy. Otázne je len to, či tak nemala urobiť iná vláda, ako vláda s nedôverou parlamentu. Keďže však s tým bez reptania súhlasia aj mimovládne strany, jedným dychom treba uznať, že E. Hegerovi sa podarilo spojiť nespojiteľné. A to je buď obdivuhodné alebo čudné.
Bodaj by aj spokojnosť nezavládla, keď viacerí mimovládni politici vyzývali vládu, aby tak urobila, pričom podaktorí jej tiež vytýkali, že tak mala urobiť už skôr. Jedným z hlavných dôvodov bolo to, že obilie z Ukrajiny, ktoré nakupovali aj obchodníci na Slovensku, nebolo také kvalitné ako byť malo. Na Slovensku sa pôvodne síce nemalo vôbec predávať, ale obchod je obchod, ceny sú ceny a každý – či už obchodník alebo spotrebiteľ – rád nakúpi
lacnejšie. A že sa to nepáči slovenským poľnohospodárstvom, zaujíma prevažne len slovenských poľnohospodárov.
Faktom je, že nejde iba o obilie, čo z vládneho materiálu aj zreteľne vyplýva. Keď sa rúbe les, lietajú triesky a tak sa medzi vybranými produktami ocitli napríklad aj cukor, chmeľové šištičky, ovocie, zelenina, konope, víno, včelí vosk či materská kašička a propolis – jedlé aj nejedlé. A to je už z pohľadu obchodných dohôd celkom iná káva ako iba zákaz dovozu obilia, ktoré nespĺňa požadovanú kvalitu.
K zákazu dovozu komodít z Ukrajiny pristúpili ešte pred Slovenskom aj Poľsko, aj Maďarsko. Hlavné rozdiely sú dva – prvým je, že kým susedné krajiny vydali zákaz dovozu s termínom do 30. júna, Slovensko žiadny dátum neurčilo. Druhým, že tak Poľsko ako aj Maďarsko majú vlády s dôverou parlamentu, vláda E. Hegera však dôveru parlamentu nemá a jediné, čo má, je legitimácia prezidentky Z. Čaputovej a obmedzené právomoci. Medzi ktoré
patrí aj to, že nemôže rozhodovať nielen o zásadných otázkach zahraničnej politiky, ale ani o zásadných opatreniach na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky. A v prípade zákazu dovozu produktov a potravín z Ukrajiny o iné, ako o zásadné opatrenie na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky, nejde a ani ísť nemôže.
Inými slovami, tak ako vláda nemohla a nemala podľa Ústavy rozhodnúť o odovzdaní stíhačiek Mig-29 Ukrajine, rovnako nemohla a nemala rozhodnúť o zákaze dovozu vybraných produktov a potravín z Ukrajiny. To, že v prvom prípade proti jej rozhodnutiu mimovládne strany protestovali a v druhom prípade ju podporili, na veci, ktorou je aspoň základná úcta k rešpektovaniu pravidiel, nič nemení. Naopak – opäť sa len potvrdilo slovenské špecifikum,
že pravidlá sú na to, aby sa obchádzali, nie dodržiavali.
Je, samozrejme, správne, že vláda rozhodla o zákaze dovozu produktov a potravín, ktoré nespĺňajú normy. Otázne je len to, či tak nemala urobiť iná vláda, ako vláda s nedôverou parlamentu. Keďže však s tým bez reptania súhlasia aj mimovládne strany, jedným dychom treba uznať, že E. Hegerovi sa podarilo spojiť nespojiteľné. A to je buď obdivuhodné alebo čudné.