Ústavný súd rozhodol, že prijíma na ďalšie konanie návrh skupiny poslancov Progresívneho Slovenska na výklad ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Konkrétne toho, kedy a či má vláda podľa ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti požiadať parlament o vyslovenie dôvery. Spor pritom nie je o výraz „bezodkladne,“ pretože ten zákon ani nepozná. Vymysleli a na verejnosť ho vyniesli iba mimovládni poslanci a aktivistické médiá.

Je očividné, že okrem členov vlády premiéra R. Fica je nielen Rade pre rozpočtovú zodpovednosť zrejmé, že vláda tak mala urobiť už minulý rok. Presnejšie potom, keď sa celá krajina dozvedela, že ju nespravuje dostatočne dobre a prekročila limity určené ústavným zákonom. Je to napísané čierne na bielom. Až tak, že možno usudzovať a na tomto základe aj konštatovať, že vláda je nie legitímna. Lebo nemá dôveru parlamentu. Tú, ktorú jej parlament dal na základe jej Programového vyhlásenia stratila, lebo nespravovala krajinu dobre. Ak by dôveru mala, nemusela by o ňu žiadať. Inými slovami – ak má vláda povinnosť znovu požiadať o dôveru, znamená to, že jej mandát už nie je samozrejmý.

A to nepopiera ani premiér R. Fico. „Ústavný súd nám pravdepodobne povie, že máme o to požiadať. Ale ja potrebujem vedieť, aký je termín a kedy to máme urobiť,“ informovala v tejto súvislosti TASR. Takže mu ide len o tzv. technikálie, podstata je aj jemu zrejmá.

Nevedno na čí popud, ale je faktom, že poslanci Progresívneho Slovenska museli pôvodný návrh na výklad ústavného zákona už o dva dni neskôr doplniť. Ak by tak neurobili, Ústavný súd by ich návrh odmietol. To vyplýva priamo z jeho rozhodnutia: ich pôvodný návrh odmietol, doplnok prijal. Špekulovať však o tom netreba. Dôležitejšie je, že súd vo veci rozhodne.

Bez ohľadu na to, ako rozhodne, sa črtajú prinajmenej dva problémy. Prvým je, že Ústavný súd nemá páky na to, aby vládu prinútil o dôveru požiadať, aj keby rozhodol, že je povinná po splnení podmienok tak urobiť povedzme do 30 dní. Aj preto, lebo vo všeobecnosti výklad platí do budúcnosti, a nie minulosti. Takže vláda bude mať možnosti aj istého manévrovania. Bude môcť hovoriť, že počká na najbližšie štatistiky, či jej zlé hospodárenie potvrdia. A ak áno, o dôveru parlament potom požiada.

Druhým je, že nevedno prečo sa premiér R. Fico a jeho vláda vzpierajú požiadať parlament o dôveru. Väčšinu v ňom má istú. To deklarujú všetky tri strany vládnej koalície. Ako právnik vie, že prekračuje isté medze, ako politik ich prekročiť skúša. Takéto zjavné skúšky z ústavnosti však umožňujú aj rôzne interpretácie.

Napríklad Ústava neurčuje presný termín ani na podanie demisie vlády po ustanovujúcej schôdzi parlamentu. A bez podania demisie ju nemôže prezident odvolať. Parlament jej síce môže vysloviť nedôveru, ale ani prezident nemá v Ústave určený termín, dokedy ju musí odvolať. Alebo ani to, dokedy má vymenovať či už premiéra alebo novú vládu.

To nie je strašenie ani návod, ale ak existuje voľný výklad pri jednej ústavnej povinnosti, treba ho pripustiť aj pri iných. Aspoň teoreticky. Špekulácia? Áno. Nepredstaviteľné? Ako pre koho.
Jednoducho, existuje viacero situácií, kde Ústava alebo ústavné zákony nedefinujú presné lehoty, čo otvára priestor aj pre rôzne právne interpretácie. Niektoré ústavné povinnosti sa tak dajú a môžu chápať flexibilne. Ak je politická vôľa.

Podobných príkladov je veľa. A naopak, príkladov, kedy Ústava a ústavné zákony uvádzajú presné termíny, je menej. Povedané jednou vetou – situácia, kedy vláda na čele s premiérom R. Ficom odmieta to, čo je zrejmé, už nie je vskutku iba o politickej kultúre.