V záplave iných politických udalostí – najmä potvrdenia statusu menšinovej vlády premiéra R. Fica hlasovaním v parlamente – do pozadia ustúpil návrh premiéra adresovaný prezidentovi P. Pellegrinimu. R. Fico už nechce byť dočasne povereným ministrom životného prostredia a preto podľa zverejnených informácií prezidenta požiadal, aby ho vedenia tohto rezortu zbavil. Prezident to odmietol a podľa jeho čerstvého vyhlásenia z Poľska bude čakať na rozhodnutie Ústavného súdu. Podľa zverejnených informácií P. Pellegrini vyhlásil, že pokiaľ súd nevydá rozhodnutie, ktoré by ho zaväzovalo vymenovať akéhokoľvek kandidáta navrhnutého premiérom, nemá v úmysle Kuffu menovať.

Ako obvykle, vyhlásenie prezidenta je interesantné. A to prinajmenej z dvoch dôvodov. Bez ohľadu na poradie, po prvé preto, lebo už samotná predstava, že Ústavný súd prikáže prezidentovi vymenovať F. Kuffu za ministra, je ďaleko aj za ríšou snov. A to je kreativita tohto súdu naozaj veľká. Všeobecné očakávanie je iné – vecne pôjde o to, či súd potvrdí rozhodnutie svojich predchodcov, že prezident je povinný sa návrhom premiéra na vymenovanie člena vlády zaoberať, ale nie je povinný mu vyhovieť. Tak, ako to je všeobecne známe odvtedy, keď prezident M. Kováč odmietol vymenovať do funkcie ministra privatizácie I. Lexu. A urobil tak nie raz, ale dva razy. Aby to bolo nielen každému – ale aj vo všeobecnosti – naozaj jasné.

Po druhé preto, lebo podľa zverejnených informácií prezident zároveň vysvetlil okolnosti, za ktorých by nového ministra bezodkladne menoval. „Túto situáciu by sme veľmi rýchlo vyriešili, ak by mi pán premiér po dohode s koaličnými partnermi priniesol do paláca iné meno na ministra životného prostredia. V tom prípade by som bol pripravený ho vymenovať obratom,“ zdôraznil P. Pellegrini. Posolstvo je teda zreteľné – do funkcie je ochotný hneď a zaraz vymenovať kohokoľvek okrem F. Kuffu. A to z dôvodu, že si ctí prezumpciu neviny. Na to netreba zabúdať, keďže ide o jediný argument P. Pellegriniho, na základe ktorého sa rozhodol F. Kuffu do funkcie ministra nevymenovať – nie je síce vinný, ale mohol by byť.

No. Ak je celý príbeh o (ne)vymenovaní F. Kuffu za ministra na niečo dobrý, je to, že otvoril otázky, ktoré dodnes otvorené neboli. Ústavné, nie politické. Hoci nevedno presne, ako bol list premiéra naformulovaný prezidentovi o tom, že nechce byť aj ministrom, otázka, či je možné, aby podal z tejto funkcie demisiu, už leží na stole. Podobne ako rad iných, Dôležitých aj jednoduchých. Napríklad otázka, či aj napriek tomu, že Ústava priamo hovorí o tom, že prezident „určí,“ ktorý z členov vlády bude dočasne sedieť na uprázdnenom kresle člena vlády, môže tak urobiť aj bez jeho súhlasu. Alebo napriek jeho nesúhlasu. A či keď ho raz určí, môže určiť na to isté miesto ešte raz niekoho iného. Alebo tak môže urobiť aj viackrát. Alebo či môže parlament takéhoto ministra odvolať. Alebo ak premiér odmietne pokračovať v poverení, kto ponesie zodpovednosť – nielen politickú, ale prípadne aj trestnú – za zabezpečenie riadneho fungovania ministerstva. A tak ďalej a tak podobne.

Samozrejme, ústavní právnici, kibici, ale aj laici odpovede vedia. Problém je len v tom, že sú odlišné. Nie smiešne, tým je skôr skutočnosť, že premiér musí byť aj ministrom. Aj keď ním byť nechce.