Prezident P. Pellegrini už verejne potvrdil alebo priznal – alebo oboje – že F. Kuffu do funkcie ministra životného prostredia nevymenuje. Otázne zostáva, v čí prospech boli politické hry, ktoré tým začal a viedol, pretože v prospech krajiny to isto nie je. Jedným dychom však treba povedať, že hlava štátu má nespochybniteľné právo požiadať Ústavný súd o výklad Ústavy.

Napokon, požiadal o to už v roku 1993 prezident M. Kováč, ktorý aj na jeho základe odmietol na návrh premiéra V. Mečiara vymenovať I. Lexu za ministra privatizácie.

Vo všeobecnosti možno povedať, že P. Pellegrini to nemá vcelku dobre usporiadané. V predchádzajúcom vyhlásení hovoril o T. Tarabovi ako o „odstúpenom“ ministrovi, hoci ten bol odvolaný parlamentom. A nie, nie je to detail, ale rozdiel. Aj čo sa týka právomocí prezidenta. Člena vlády, ktorému parlament vyslovil nedôveru, je prezident povinný odvolať, ale odstúpeniu – demisii – člena vlády nemusí vyhovieť.

Zaujímavé bolo tiež zo strany P. Pellegriniho porovnávanie mandátov hlavy štátu a politických strán. Ale iba v tom, že porovnával neporovnateľné. Podobne to bolo s príkladom guvernéra NBS, s ktorým má premiér spoločné iba jedno – nič. Ide o úplne odlišný ústavný proces jeho inštalácie do funkcie, mimo premiéra. A spomenúť treba opäť aj prezumpciu neviny, keďže ju hlava štátu pripomenula aj tentoraz – ak by ju P. Pellegrini naozaj rešpektoval, potom by F. Kuffu do funkcie vymenoval. V tejto chvíli je F. Kuffa nevinný a ak by bol po vymenovaní za ministra súdom odsúdený, na ťahu by bol parlament, ktorému sa každý člen vlády aj vláda ako celok zodpovedá. Nie prezidentovi.

No. Je toho oveľa viac, ale nateraz stačí. Iné je dôležitejšie – nadchádzajúci verdikt Ústavného súdu. Bude rozhodne zaujímavý a to nielen preto, že takýto spor už rozhodoval aj rozhodol. V uvedenom spore prezidenta M. Kováča a premiéra V. Mečiara.

Mimochodom, rozhodli o ňom sudcovia, ktorí doteraz patria k tým najlepším, akých Ústavný súd dodnes mal a má. Tu sú právne vety: „Ústava Slovenskej republiky upravuje menovanie a odvolávanie predsedu a ostatných členov vlády Slovenskej republiky v prípadoch: a) keď sa vytvára nová vláda, b) pred uplynutím funkčného obdobia, keď ide o predčasné odvolanie vlády, prípadne jej člena: Prvý prípad upravuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 102 písm. f), v čl. 110 a čl. 111. Druhý prípad upravuje v čl. 102 písm. f), v čl. 115 a čl. 116.“ Keďže tieto vety stále platia, možno zopakovať, že v aktuálnom spore nejde o čl. 111 – vznik novej vlády – ale o čl. 116 Ústavy. A že z tohto dôvodu tak nesedia ani prirovnávania k rozhodnutiam prezidentov A. Kisku a Z. Čaputovej. Nejde o novú vládu, ale o zmenu vo vláde.

V ďalšom už len v skratke – podľa citovaného rozhodnutia Ústavného súdu podaním návrhu premiéra vzniká prezidentovi povinnosť sa návrhom zaoberať a následne aj rozhodnúť, či návrhu premiéra vyhovie, alebo nie. Lebo hlava štátu nie je poštár. Koniec, bodka. Bonusom je veta z odôvodnenia rozhodnutia súdu: „Prezident nemá ústavné právo ani povinnosť zistiť, aké je stanovisko NR SR, ani iného štátneho orgánu pred vydaním svojho rozhodnutia.“

Prirodzene, uvedený výklad môže súčasný Ústavný súd prelomiť a podať iný. Veď preto to bude aj také zaujímavé. Ak návrh neodmietne, v podstate bude rozhodovať aj o tom, či citované rozhodnutie stále platí, alebo už nie. A tiež o deľbe moci a spolupráci medzi prezidentom, parlamentom a premiérom. O brzdách a protiváhach. Počkáme a uvidíme. Čo urobí SNS.