< sekcia Publicistika

KOMENTÁR J. HRABKA: Vírus, násilie a ústavný súd

Komentár Juraja Hrabka Foto: Teraz.sk

Slimačie tempo domáceho súdu nie je namieste, píše J. Hrabko.

Každý, kto chce, zreteľne vidí, že situácia v súvislosti s vírusom sa (nielen) na Slovensku zhoršuje. Nejde ani tak o vymaľovávanie jednotlivých okresov vládnymi farbičkami ako o už reálne viditeľné stavanie sa na odpor voči postupom vlády rôznymi skupinami ľudí.

A nejde už len o protestné demonštrácie, ale tiež o demonštratívne akcie, ktoré súvisia aj a materiálnymi škodami. A keďže minister vnútra R. Mikulec je aký je a jeho nový policajný prezident Š. Hamran zase aký je, taký je, neoddá sa tomu ani veľmi čudovať.

Možno však smelo povedať, že nárast nevôle a stavanie sa na odpor voči štátnym zásahom naberá nielen na sile, ale sa čoraz častejšie začína vymykať aj z rámca právneho štátu. Nárast násilia je viditeľný už aj takpovediac voľným okom, čo neveští nič dobrého. Netýka sa to len vlády a jej či jej členom podriadených štátnych zložiek ako je napríklad Úrad verejného zdravotníctva, k chaosu v krajine prispieva aj ústavný súd. Nekonaním, či konaním pomalým, ktoré nezodpovedá situácii.

Nárast násilia s ústavným súdom úzko súvisí. Možno iba zopakovať, že už mohol a mal rozhodnúť o podaní generálneho prokurátora M. Žilinku, ktoré podal pred viac ako pol rokom. Jedným z cieľov jeho podania je totiž aj „odstrániť pochybnosti o súlade oprávnenia úradu verejného zdravotníctva vydávať vyhlášky ako všeobecne záväzné právne predpisy“. Inými slovami, preskúmať ústavnosť postupov hlavného hygienika. Podozrenie z nesúladu s ústavou totiž zostáva stále veľmi silné - to, mimochodom, potvrdzuje aj niekoľko noviel zákonov, ktorými hlavný hygienik získaval právomoci, z čoho možno zase vyčítať, že ich predtým nemal, hoci sa správal a konal akoby ich mal.

Pri pohľade na západných susedov, s ktorými sa Slovensko rado a neustále porovnáva, vidno, že majú k dispozícii už viacero súdnych rozhodnutí, ktorými vládu a ministerstvo zdravotníctva posadili do ústavných limitov. Základnú otázku, či a kto má právo vydávať zákazy a príkazy súvisiace s vírusom, majú dávno vyriešenú - pochybnosti a spory sú vyvolávané už len k jednotlivým opatreniam, pri ktorých existuje pochybnosť, či štát nevybočil z cesty, z ktorej by vybočiť nemal. A súdy, vedomé si svojej úlohy a zodpovednosti, rozhodujú o nich rýchlo.

Slimačie tempo domáceho súdu nie je namieste aj preto, lebo sa aktuálne opäť dostáva do popredia otázka, ako nakladať s tzv. Covid-pasmi. Najmä ak si štát veľmi nevšíma nariadenie Európskeho parlamentu a Rady EÚ, ktoré okrem iného uvádza: „Je potrebné zabrániť priamej alebo nepriamej diskriminácii osôb, ktoré nie sú zaočkované.“ A to aj z toho dôvodu, že sa rozhodli nenechať sa zaočkovať.

Ústavný súd už zrejme prešvihol čas, kedy mohol nárastu zmätku a chaosu zabrániť. Isto, k rýchlejšiemu rozhodovaniu ho nič a nikto nemôže prinútiť a ani to nikto nerobí. Rovnako ako mu nikto nenašepkáva, ako by mal rozhodnúť. Ústavný súd sa však nemá a nemôže tváriť ako svätý za dedinou alebo Pontský Pilát. Nikto iný totiž nemôže a nedokáže spor medzi generálnym prokurátorom a vládnou koalíciou rozhodnúť, teda aspoň podľa a zatiaľ jestvujúcich pravidiel.

V podstate ide o to, aby ústavný súd nelenil, ale konal. Pretože kým ústavný súd o uvedenom podaní generálneho prokurátora nerozhodne, pochybnosti budú pribúdať a násilie sa stupňovať. Odhliadnuc od toho, že je to aj v záujme samotného ústavného súdu a tiež v záujme toho, aby nestratil zvyšky rešpektu a autority.