Vládna koalícia vedená premiérom R. Ficom sa ocitla oficiálne v menšine. Stáva sa. Hoci matematika nepustí a v menšine sa ocitla už dávno, politickými ťahmi si premiér dokázal doteraz zaistiť v parlamente väčšinu. Keď ju potreboval. Napokon, nie je to tak dávno, keď parlament hlasoval o dôvere vláde na jej žiadosť a dostala ju.

V istom zmysle je to až smiešne, ale dokonale to vystihuje súčasnú politiku na Slovensku – nezaradený poslanec R. Malatinec zostáva síce aj naďalej nezaradeným poslancom, ale vláda sa zmenila z väčšinovej na menšinovú. Inými slovami, status poslanca Malatinca sa nezmenil, ale status vlády sa zásadne otočil. A áno, môže za to aj osobne premiér R. Fico – je úlohou premiéra udržiavať väčšinovú podporu pre vládu a neudržal ju. Nie je to síce žiadna tragédia, ale je to zlyhanie.

Vláda R. Fica je menšinová a to je jednoducho fakt. Dokáže s tým žiť, keďže byť pri moci je lepšie ako byť mimo nej. A istotu, že pri moci bude aj po voľbách, predseda strany a vlády nemá. Takže predčasné voľby nebudú – zatiaľ. To už však nezáleží iba na ňom. Existujú politické nástroje, ktorými ho možno prinútiť zmeniť názor, otázne ale zostáva, v čí prospech by takýmto spôsobom vyvolané predčasné voľby na konci dňa boli.

Druhým faktom totiž je, že strata väčšiny vládnych strán v parlamente neznamená, že väčšinu majú mimovládne strany. Nemajú. Môžu za to aj ich tri roky politického ničnerobenia, keďže nedokázali vytvoriť alternatívu voči súčasnej vláde. Možno pritom iba opäť zopakovať, že byť proti vláde ešte automaticky neznamená byť alternatívou k vláde. A že hoci mimovládne strany občas aj presvedčivým spôsobom vysvetľujú, prečo vláda robí veci zle, ešte z toho automaticky nevyplýva, že vedia veci robiť dobre. Napokon, stačí si spomenúť na predchádzajúce volebné obdobie, počas ktorého väčšina súčasných mimovládnych strán vládla. Po páde troch vlád – I. Matoviča, E. Hegera a Ľ. Odóra, ktoré buď stratili, alebo vôbec nemali dôveru parlamentu – prišlo k predčasným voľbám. A k vzniku súčasnej vlády.

Ak sa dnes mimovládne strany napríklad nedokážu dohodnúť ani na spoločnom pripomenutí si 17. novembra, ich deklarovaná pripravenosť prevziať zodpovednosť za krajinu tak zostáva prinajmenšom otázna. Aj preto, lebo tá o Červenej čiapočke je naozaj lepšia.

Ak premiér R. Fico hovorí, že urobí všetko preto, aby jeho vláda riadne dovládla, oplatí sa mu veriť, že všetko preto aj urobí. Nech to stojí, čo to stojí. Problém je, že staršia generácia politikov mimovládnych strán sa z vlastných zlyhaní nepoučila a nová generácia politikov nepreukázala, že sa už politiku robiť naučila. A to nie je dobrá správa pre nikoho. Obzvlášť pre krajinu.