Quantcast
< sekcia Publicistika

KOMENTÁR J. HRABKA: Všetci sme Ukrajinci

Komentár Juraja Hrabka Foto: Teraz.sk

V hroziacom konflikte nejde a nepôjde o Ukrajinu, ale o európsky či svetový poriadok , píše J. Hrabko.

Bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči alebo nie, v súčasnej geopolitickej situácii a strategicko-taktických manévrov ruského prezidenta V. Putina, sme sa chtiac-nechtiac stali Ukrajincami. Nie sme jediní, stali sa nimi prinajmenej obyvatelia všetkých krajín, ktoré s Ukrajinou susedia. V hroziacom konflikte totiž nejde a nepôjde o Ukrajinu, ale o európsky či svetový poriadok a ak nebude poriešené jedno, nebude ani druhé. Aj z tohto dôvodu sa ruské vojenské manévre týkajú tiež Slovenska. Bytostne.

Zatiaľ ide zo strany V. Putina stále iba o pozičné hry. Oprávnene sa pritom možno domnievať, že ich pôvod pramení viac z jeho domácej situácie ako svetovej. Taktiež, že V. Putin pozorne skúma reakcie ostatných hráčov - nahodil udicu a pozoruje kto, kedy a ako na návnadu zaberie. Váha nerozhoduje, počíta sa každý kus, aj veľká ryba, aj sardinka. Nielen chytená - chorvátsky prezident - ale aj taká, ktorý sa okolo návnady začne vrtieť ako napríklad Slovensko.

Niet azda výstižnejšieho aj charakteristickejšieho momentu ako bolo štvrtkové (ne)rokovanie zahraničného výboru parlamentu, keď sa ho zúčastnili iba štyria poslanci z pätnástich. Keďže sa ho mal zúčastniť minister zahraničných vecí I. Korčok, poslanci mohli dostať vecné a aktuálne informácie naozaj z prvej ruky. A vydiskutovať si ich. Okrem štyroch však nemali záujem a treba oceniť ministra I. Korčoka, že informoval aspoň tých, ktorí prišli. Vrátane toho, že NATO zvažuje aj o nasadení vojenských jednotiek aj na Slovensku.

Hoci jedným dychom treba povedať, že I. Korčok sa mení z diplomata na straníckeho politika, čo je škoda. Jeho výzva opozícii, aby sa tu a teraz jasne vyjadrila, „kde stojí v potencionálnom konflikte“, je politicky mimo aj preto, lebo opozícia nevládne a nie je v tomto zmysle ani za životy ľudí v krajine ani za krajinu ako celok zodpovedná. Na rozdiel od SaS, ktorá vládne a ktorej predseda R. Sulík vyhlásil, že sankcie uvalené na Rusko kvôli anektovaniu Krymu „páchajú iba škody a Rusi Krym nevrátia tak či tak. Treba sa dívať dopredu a treba budovať vzťahy.“ Povedal to šéf strany, ktorá I. Korčoka do kresla ministra nominovala a ktorú reprezentuje. Opäť inak - vyjadrenia podpredsedu vlády majú úplne inú váhu ako vyjadrenia o treťom povstaní opozičného politika. Aj doma aj v zahraničí.

Je to zároveň jeden z hlavných dôvodov, prečo je v tejto súvislosti situácia na Slovensku taká, aká je - nie jednoznačná, ale vajatavá. Nikto nenútil Slovensko, aby vstúpilo do NATO, naopak, NATO predsa Slovensko kvôli spôsobom V. Mečiara odmietlo kedysi prijať. Slovensku sa to podarilo - na rozdiel od Česka, Maďarska a Poľska - až za vlády M. Dzurindu. A vtedajší parlament to odsúhlasil drvivou väčšinou poslancov, keď proti vstupu do NATO hlasovali výlučne poslanci komunistickej strany. Jedni aj druhí vedeli prečo.

Nikto Slovensko nenúti byť ani v NATO ani v EÚ ani nikde inde. Nikto ho do ničoho nenúti, hoci je očividné, že tí, čo nechcú pomáhať ľuďom na Ukrajine, nechcú pomáhať ľuďom na Slovensku. Nejde totiž v princípe o nič zložité, ale o jednoduché spojené nádoby - a netreba pritom vidieť ani za roh, postačí na špičku nosa. Vláda premiéra E. Hegera aj v tejto súvislosti však radšej uvoľňuje priestor opozícii, akoby mala napĺňať to, čo si dala do vienka, presnejšie, do Programového vyhlásenia. Napríklad: „Členstvo v EÚ a NATO je založené, okrem iného, aj na princípe solidarity. Hlásime sa k nej spolu s dodržiavaním pravidiel a zodpovednosti všetkých členov...Nespochybniteľným pilierom našej bezpečnosti a obrany zostáva členstvo v NATO a silná transatlantická väzba...Vláda podporí účelnú regionálnu a bilaterálnu spoluprácu v oblasti obrany, pričom Spojené štáty americké považuje za kľúčového spojenca vzhľadom na ich jedinečné spôsobilosti nevyhnutné pre kolektívnu obranu, ktorými európski spojenci nedisponujú.“

Nie je zrejmé, prečo sa vláda tak veľmi bojí opozície, ale je zrejmé, že vláda, ktorá sa bojí aj vlastného Programového vyhlásenia, si vládnuť nezaslúži. Dávať to na Piláta je nesprávne a nedôveryhodné.