Predseda Ústavného súdu I. Fiačan pricestoval z Košíc do Bratislavy, aby poslancom v parlamente pripomenul ich „ústavnú povinnosť“ – voliť a zvoliť dvoch kandidátov na funkciu sudcu Ústavného súdu. Zbytočne.

Z politických, ale aj vecných dôvodov. Z politických najmä preto, lebo predseda parlamentu R. Raši zrozumiteľne a opakovane vyhlásil, že voľbu na uprázdnené miesto sudcu vyhlási až potom, ako bude zrejmá politická dohoda vo vládnej koalícii a reálna šanca na úspešnú voľbu. Čaká teda na to, kým sa v koalícii na dvoch kandidátoch dohodnú, až potom ich navrhnú a zvolia. Z čoho vyplýva, že nemusia byť odborníci, postačí, keď budú – ľudovo povedané – koaličníci.

Z vecných dôvodov zase preto, lebo poslanci takú ústavnú povinnosť, ktorú spomínal predseda Ústavného súdu nemajú. Aspoň tak je to už dávnejšie napísané v Ústave: „Ak Národná rada Slovenskej republiky nezvolí potrebný počet kandidátov na sudcov ústavného súdu do dvoch mesiacov od uplynutia funkčného obdobia sudcu ústavného súdu alebo do šiestich mesiacov od zániku funkcie sudcu ústavného súdu z iných dôvodov, prezident Slovenskej republiky môže vymenovať sudcov ústavného súdu zo zvolených kandidátov na sudcov ústavného súdu.“ Ústava jednoducho počíta s tým, že parlament kandidátov nezvolí, takže hovoriť o ich ústavnej povinnosti nie je celkom vydarené či správne.

K zániku funkcie sudcu Ústavného súdu z iných dôvodov prišlo už pred viac ako dvomi rokmi. Z textu Ústavy tak zreteľne a zrozumiteľne vyplýva, že ak parlament nechce, nemôže alebo nedokáže kandidátov zvoliť, môže chýbajúceho sudcu vymenovať prezident z kandidátov, ktorí už parlamentom zvolení boli. Nemusí, ale môže.
Nielen celý rad ústavných právnikov, politikov, ale aj samotný I. Fiačan radi pripomínajú, že Ústavu je potrebné vykladať v súvislostiach. Teda nie iba podľa jedného článku, odseku čí písmena. Takže v tejto súvislosti možno pripomenúť aj ďalší článok, ktorý znie: „Prezident reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov.“

Je teda ústavnou povinnosťou prezidenta P. Pellegriniho zabezpečiť riadny chod Ústavného súdu v prípade, keď parlament žiadnych kandidátov buď nevolí alebo nezvolí. Vyberať má z čoho, keďže kandidátov parlament zvolil viac ako dosť. A antiblokačný mechanizmus bol zavedený do Ústavy v tejto súvislosti okrem iného aj preto, aby Ústavný súd mohol fungovať aj v prípade, keď nefunguje parlament.

Zhrnuté a podčiarknuté – na to, aby Ústavný súd mal plný počet sudcov, netreba vôľu parlamentnej väčšiny, ale stačí rozhodnutie prezidenta P. Pellegriniho. Podľa Ústavy by mal konať, ale nekoná.