Referendum 2026
Všetky správy
Publicista J. Hrabko komentuje aktuálne dianie.
Autor Juraj Hrabko
Pri príležitosti 34. výročia schválenia Deklarácie o zvrchovanosti SR odznelo a ešte odznie niekoľko oslavných ód. Je to prirodzené, veď je to oficiálne pamätný deň. Rovnako ako je prirodzené, že ódy odznievajú primárne od politikov, keďže právny význam Deklarácie bol, je aj zostane nulový. Na rozdiel od významu politického, ktorý bol, je a zostane obrovský.
Koniec koncov, na základe jej schválenia odstúpil vtedajší spoločný prezident V. Havel a začal sa pripravovať na úlohu prezidenta už len českého. Situácia po voľbách v roku 1992 bola jasná a politiku V. Klausa – najmä ekonomickú – V. Havel dobre poznal. Navyše, predchádzajúce debaty po hradoch a zámkoch k žiadnemu výsledku neviedli. Teda okrem poznania, že cesta po nich k udržaniu spoločného štátu nevedie. Aj preto sa nedá tvrdiť, že boli zbytočné, lebo neboli. Naopak, prispeli k oveľa rýchlejšiemu aj definitívnemu rozhodnutiu v oboch krajinách.
Hoci Deklaráciu schvaľoval slovenský parlament ešte v čase, keď viacerí činovníci HZDS vyhlasovali, že nechcú rozdelenie spoločného štátu. Keď premiér V. Mečiar hovoril, že Slovensko nie je pripravené na vyhlásenie samostatnosti. Faktom zostáva, že česká reprezentácia vedená V. Klausom opakovane vyhlasovala, že nemá námietky proti vyhláseniu samostatného Slovenska. A na rozdelenie štátu sa už hneď po voľbách aj pripravovala. Povedané jednou vetou – praktický význam Deklarácie je v tom, že urýchlila rozpad spoločného štátu a symbolický v tom, že vyhlásila zvrchovanosť SR ako základ suverénneho štátu slovenského národa.
Nič z uvedeného však už nie je naozaj dôležité. Dôležité je, ako sa Deklarácia napĺňa, keďže obsahuje aj dôvody, pre ktoré vznikla. „Uznávajúc právo národov na sebaurčenie, vyhlasujeme, že aj my si chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života, pričom budeme rešpektovať práva všetkých, každého občana, národov, národnostných menšín a etnických skupín, demokratické a humanistické odkazy Európy a sveta.“
Je to ako s Ústavou: mala by byť rešpektovaná nie iba na výročie jej prijatia, ale 365 dní v roku. A občas aj 366 dní. Či je tomu tak, naopak alebo inak, už musí posúdiť každý občan sám.
Koniec koncov, na základe jej schválenia odstúpil vtedajší spoločný prezident V. Havel a začal sa pripravovať na úlohu prezidenta už len českého. Situácia po voľbách v roku 1992 bola jasná a politiku V. Klausa – najmä ekonomickú – V. Havel dobre poznal. Navyše, predchádzajúce debaty po hradoch a zámkoch k žiadnemu výsledku neviedli. Teda okrem poznania, že cesta po nich k udržaniu spoločného štátu nevedie. Aj preto sa nedá tvrdiť, že boli zbytočné, lebo neboli. Naopak, prispeli k oveľa rýchlejšiemu aj definitívnemu rozhodnutiu v oboch krajinách.
Hoci Deklaráciu schvaľoval slovenský parlament ešte v čase, keď viacerí činovníci HZDS vyhlasovali, že nechcú rozdelenie spoločného štátu. Keď premiér V. Mečiar hovoril, že Slovensko nie je pripravené na vyhlásenie samostatnosti. Faktom zostáva, že česká reprezentácia vedená V. Klausom opakovane vyhlasovala, že nemá námietky proti vyhláseniu samostatného Slovenska. A na rozdelenie štátu sa už hneď po voľbách aj pripravovala. Povedané jednou vetou – praktický význam Deklarácie je v tom, že urýchlila rozpad spoločného štátu a symbolický v tom, že vyhlásila zvrchovanosť SR ako základ suverénneho štátu slovenského národa.
Nič z uvedeného však už nie je naozaj dôležité. Dôležité je, ako sa Deklarácia napĺňa, keďže obsahuje aj dôvody, pre ktoré vznikla. „Uznávajúc právo národov na sebaurčenie, vyhlasujeme, že aj my si chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života, pričom budeme rešpektovať práva všetkých, každého občana, národov, národnostných menšín a etnických skupín, demokratické a humanistické odkazy Európy a sveta.“
Je to ako s Ústavou: mala by byť rešpektovaná nie iba na výročie jej prijatia, ale 365 dní v roku. A občas aj 366 dní. Či je tomu tak, naopak alebo inak, už musí posúdiť každý občan sám.
