"Byť, či nebyť?" pred touto Hamletovskou otázkou stáli aj obyvatelia jednej šestiny sveta pred 35 rokmi. Totiž, 17. marca 1991, sa konalo v Sovietskom zväze referendum, v ktorom sa rozhodovalo o ďalšom osude krajiny. Bolo to zároveň prvé aj posledné všeľudové hlasovanie v 69-ročnej histórii Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR).

Koncom decembra 1990 prijal IV. zjazd ľudových poslancov Sovietskeho zväzu rozhodnutie, že v krajine sa uskutoční 17. marca 1991 referendum, čo vzápätí potvrdil Najvyšší soviet ZSSR.

Poslanci sa ale snažili zachrániť nezachrániteľné. Na konci roku 1990 predstavoval Sovietsky zväz pacienta, ktorý sa zmietal vo veľkých bolestiach a lekári nie a nie nájsť účinný liek. Veľmi zreteľne sa mi vybavujú v mysli spomienky na to obdobie, pretože na začiatku 90. rokov som prišiel do Moskvy ako rozhlasový spravodajca.

Nedostatok základných potravín, prázdne pulty obchodov, nekonečné rady ľudí pred obchodmi. Veru, ponurý to bol obraz, ktorý maľoval v tom čase život v metropole krajiny. Starší ľudia mi vravievali, že si ani poriadne nespomínajú, že by sa mali tak zle. „Mne ako patriotovi Ruska sa to nehovorí ľahko, ale hlúposti robíme veľa. Podľa môjho názoru najhoršie je to, že v súčasnosti niet sily, ktorá by vyviedla krajinu z krízy,“ povedal mi vtedy 86-ročný Moskovčan.

A skutočne, už samotná otázka na referendovom lístku odzrkadľovala zložitosť, za ktorou sa skrývala bezmocnosť sovietskej moci: "Považujete za nevyhnutné zachovanie Zväzu sovietskych socialistických republík ako obnovenej federácie rovnoprávnych suverénnych republík, v ktorej budú v plnej miere garantované práva a slobody človeka ľubovoľnej národnosti?"

Popri ťažkej ekonomickej a sociálnej situácii, bolo jedným z hlavných znakov rozpadu ZSSR úsilie zväzových republík o väčšiu štátnu a ekonomickú nezávislosť od Kremľa. V Rusku dostal tento proces, ktorý sa odohrával v rokoch 1988 až 1991 názov “defilé suverenít“ (“parad suverenitetov“). Na jeho čelo sa postavili pobaltské republiky - Litva, Lotyšsko a Estónsko.

Na všeľudovom hlasovaní sa zúčastnilo viac ako 148 miliónov obyvateľov Sovietskeho zväzu, z ktorých vyše 113 miliónov - teda takmer 77 % - odpovedalo kladne, teda vyjadrili sa za zachovanie obnoveného Sovietskeho zväzu.

Nehlasovalo sa ale všade - šesť z 15-tich zväzových republík referendum bojkotovalo. Boli medzi nimi tri spomínané pobaltské republiky, ku ktorým sa pridali Arménsko, Gruzínsko a Moldavsko.

Tri mesiace po referende sa stal Boris Jeľcin prvým prezidentom Ruska a o osem mesiacov neskôr sa začiatkom decembra stretol neďaleko od Brestu - v poľovníckej usadlosti Viskuli v Bielovežskom pralese - s lídrami Ukrajiny a Bieloruska, Leonidom Kravčukom a Stanislavom Šuškevičom, aby založením Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ) spečatili rozpad Sovietskeho zväzu. Krajina, ktorú volilo vyše 113 miliónov obyvateľov, potichu mizla z mapy sveta až definitívne zanikla 26. decembra 1991. Z kupoly Kremľa zmizla sovietska zástava a s ňou aj subjekt, ktorého bola symbolom.

Aj v súčasnosti je však nemálo takých, ktorí hovoria so smútkom na tvári o rozpade Sovietskeho zväzu. Potvrdzuje to najnovší prieskum verejnej mienky, ktorý minulý mesiac uskutočnilo ruské štátne analytické centrum VCIOM. Podľa neho 57 % Rusov je ľúto za rozpadom Sovietskeho zväzu. Smútia najmä za obrazom veľmoci, sociálnou spravodlivosťou, stabilitou, či osobnými spomienkami na mladosť. Naopak, protivníci návratu do sovietskej éry poukazujú na nevyhnutnosť historických zmien, na rôznorodosť kultúr i národností.

Obidvom skupinám odpovedal prvý a zároveň posledný sovietsky prezident Michail Gorbačov slovami: "Ten, komu nie je ľúto za rozpadom Sovietskeho zväzu, nemá srdce. A ten, kto by ho chcel obnoviť, nemá rozum."