< sekcia Publicistika

KOMENTÁR JÁNA ŠMIHULU: Bielorusko po voľbách – kam kráčaš?

Komentár J. Šmihulu. Foto: Teraz.sk

Komentár J. Šmihulu.

Bratislava 10. augusta (TASR) - Veľmi dobre sa mi vybavujú v pamäti moskovské udalosti spred troch desiatok rokov, keď ma prebudilo dunenie tankov. Ako dramatický film sa mi odvíja pred očami to chladné pondelkové ráno 19. augusta 1991, v ktoré začali stúpenci starých čias svoj neúspešný pokus o štátny prevrat vo vtedajšom Sovietskom zväze. Sovietska televízia však mlčala – nepretržite vysielala balet Labutie jazero a televíznych divákov „kŕmila“ vyhláseniami samozvaného Štátneho výboru pre výnimočný stav (GKČP). Skutočnosť pre ňu neexistovala.

Aj teraz, ako keby sa Bielorusko vrátilo o desaťročia späť. Ako keby bola povolebná noc v Minsku a v ďalších bieloruských mestách bez demonštrácií, bez nasadenia silových zložiek s použitím omračujúcich granátov, gumených projektilov a slzotvorného plynu? Namiesto toho vládna moc vypla internet a bieloruská televízia prinášala obrázky o obrovskom záujme o voľby, o víťazstve rozumu, o stabilite a hrdo oznamovala, že Alexandr Lukašenko bol so ziskom viac ako 80 percent hlasov opäť zvolený za prezidenta. Realita na námestiach a v uliciach miest bola pre ňu príliš skľučujúca – stala sa pre ňu tabu.

„Značná časť spoločnosti výsledkom volieb neverí, pretože celú predvolebnú kampaň uskutočňovala vládna moc veľmi brutálne, sčítanie hlasov nebolo nikdy pred tým také netransparentné ako teraz a preto mnohí ľudia, najmä stúpenci zmien – tí, ktorí hlasovali za Cichanovskú, výsledkom neveria,“ povedal bieloruský politológ Alexander Klaskovskij.

Samotná Svitlana Cichanovská, hlavná súperka opätovne zvoleného bieloruského prezidenta, sa deň po voľbách obrátila so sťažnosťou na bieloruskú Ústrednú volebnú komisiu, v ktorej žiada anulovanie výsledkov volieb a opätovné sčítanie hlasov respektíve opakovanie hlasovania v niektorých volebných miestnostiach.
Značne kritický hlas však zaznel aj z Moskvy. Prvý podpredseda výboru Štátnej dumy (dolnej komory ruského parlamentu) pre otázky Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ) Konstantin Zatulin sa nechal počuť, že výsledky volieb vyvolávajú pochybnosti. “Predvolebnú kampaň sprevádzala totálna falzifikácia a dezinformácia. Hovoriť v takejto situácii o tom, koľko získal Lukašenko skutočne hlasov – to je ako veštenie z kávy,“ uviedol pre ruské médiá Konstantin Zatulin.

Alexandr Lukašenko, ktorého väčšina svetových politikov označuje za posledného európskeho diktátora, sám veľmi rád a často používa slovo „diktatúra“. Napríklad už v máji 1991 opublikoval článok, v ktorom označil program predložený vtedajšou vládou za „diktatúru v ekonomike“. Článok nazval: “Diktatúra: bieloruský variant?“ Otáznik svojou autokraciou postupne pretavil do výkričníka!

Po prvý raz položil ruku na bieloruskú ústavu 20. júla 1994 – odvtedy vládne Alexandr Lukašenko krajine tvrdou rukou. Vo svojom vystúpení okrem iného vyhlásil, že jedinou diktatúrou v Bielorusku môže byť „diktatúra zákona“.

Už nasledujúci rok v apríli jasne ukázal, ako si uplatňovanie „diktatúry zákona“ predstavuje v praxi. Z rokovacej sály bieloruského parlamentu dal pod rúškom noci násilím vyviesť špeciálnymi jednotkami milície a OMON-u poslancov, ktorí vyhlásili hladovku, pretože nesúhlasili s niektorými otázkami, ktoré chcel v referende presadiť. Na druhý deň Lukašenko povedal, že on osobne vydal rozkaz na „evakuáciu poslancov z budovy v rámci ich bezpečnosti.“

To, že Kremeľ bol jedným z prvých gratulantov staronovej hlave Bieloruska neprekvapuje. Má totiž eminentný záujem na tom, aby v súčasnosti zostal pri moci Alexandr Lukašenko, pretože nechce „stratiť“ svojho západného suseda, hoci vzťahy medzi Moskvou a Minskom nie sú v poslednom období ideálne, čo nedávne zadržanie Rusov v Bielorusku podozrivých z plánovania teroristických útokov len potvrdzuje. Avšak aj bieloruský prezident deň po svojom opätovnom zvolení v pondelok vyhlásil, že s „Ruskom budeme vždy spolupracovať, vždy budeme spolu.“

Situácia v Bielorusku bude v mnohom závisieť od toho, ako sa s povolebnými protestmi Lukašenko vyrovná a aký postoj k nim zaujmú silové zložky. To sú, zdá sa, hlavné otázky, od ktorých bude závisieť jeho politická budúcnosť . Nateraz platí, že Alexandr Lukašenko, ktorý vládne v krajine už 26 rokov, má po prezidentských voľbách doma dvoch hlavných spojencov – jemu vernú a ním vytvorenú vládnucu nomenklatúru a silové štruktúry.