< sekcia Publicistika

KOMENTÁR JURAJA HRABKA: Amnestovaní

Komentár Juraja Hrabka Foto: Teraz.sk

J.Hrabko komentuje otázku rušenia Mečiarových amnestií.

Hladinu verejnej mienky opäť rozčerila otázka amnestií, udelených v roku 1998 Vladimírom Mečiarom. Je to pochopiteľné aj prirodzené, keďže obdobie 1994 až 1998 bolo pre Slovensko mimoriadne horúce a závažné. To, čo dnes pokladáme za samozrejmé – napríklad členstvo v EÚ a v NATO - vtedy samozrejmým nebolo a ani sa tak nejavilo. Aj pre tzv. Mečiarove amnestie.

Už takmer dve desaťročia vedená debata o možnosti ich zrušenia neprináša žiadne nové skutočnosti. Čerstvý návrh Miroslava Číža (Smer-SD) a Jaroslava Pašku (SNS), aby sa nimi zaoberali najmä ústavní právnici, je len zahmlievaním skutočnosti, že amnestie nedokázali uspokojivo vyriešiť ani tí najkompetentnejší, sediaci v talároch na Ústavnom súde. Existujú napríklad rozhodnutia súdu, podľa ktorých sa ani jedna z dvoch amnestií vydaných V. Mečiarom nevzťahuje na trestné činy súvisiace s únosom syna prezidenta M. Kováča. Ale existuje aj opačné rozhodnutie, podľa ktorého vyšetrovatelia vzhľadom na vydané amnestie porušili práva J. Schvěchotu a súd preto uznesenie vyšetrovateľa zrušil.

Podľa čerstvých vyjadrení Jána Budaja (OĽaNO-Nova) a Ondreja Dostála (SaS), je zase riešenie v rukách parlamentu, ktorý by mal ústavným zákonom o zrušení amnestií vytvoriť priestor pre konanie ďalších orgánov verejnej moci. Čo je však ešte horší nápad, ako predchádzajúci.

Parlament už svoju prácu urobil, keď zmenil v Ústave podmienky udeľovania amnestií tak, aby sa svojvôľa prezidenta už viac nemohla opakovať. Navyše, ide o principiálnu a kľúčovú záležitosť – ak si totiž parlament privlastní možnosť spätne rušiť rozhodnutia súdnej a výkonnej moci, hranica deľby a vyváženosti jednotlivých mocí bude zmazaná. Ak to súčasný parlament urobí, neexistuje žiadna záruka, že budúci parlament nezruší napríklad milosť, ktorú prezident udelil M. Martikánovi. Alebo hocičo iné, čo si zmyslí. Samozrejme, parlament môže funkciu prezidenta aj zrušiť, avšak tiež nie spätne. Je jednoducho neprípustné, aby si parlament uzurpoval moc, ktorá mu podľa ústavy nepatrí, navyše spätne. Áno, poslanci majú hlasovať podľa svojho svedomia a vedomia, ale majú pritom tiež dodržiavať Ústavu SR. Majú moc ju zmeniť, ale nie ju porušovať.

Je faktom, že v prípade únosu prezidentovho syna prišlo k porušeniu jeho práv a že pochybilo Slovensko. Na to poukazuje nielen rozsudok viedenského súdu, ale hlavne rozhodnutie Ústavného súdu. Rovnako je faktom, že hlavní predstavitelia únosu, ako aj zmareného referenda, sú účastníkmi amnestií, keďže ju prijali a neodmietli. Nie sú tak vinní, ale ani nevinní – sú amnestovaní. Je medzi tým rozdiel. Mimochodom, netreba si robiť ilúzie, že ich prípadným postavením pred súd budú aj automaticky odsúdení, pretože rovnako ich môže súd uznať za nevinných, čím by sa ich súčasné postavenie výrazne zlepšilo.

Tiež je faktom, že vec je vyšetrená a celá obžaloba bola zverejnená. Každý má tak možnosť dozvedieť sa obsadenie aj úlohy, ktoré dotknuté osoby zohrali tak v prípade únosu, ako aj zmareného referenda.
Jednoducho povedané: Keď sa povie Michal Kováč, povie sa únos. Keď sa povie Vladimír Mečiar, povie sa amnestie. Je to súčasť slovenskej histórie a pamäti. Nemusíme byť na ňu veľmi pyšní, ale nemali by sme sa ani snažiť ju falšovať, vylepšovať či unášať.