Rozhodnutie prezidenta P. Pellegriniho, ktorý odmietol vymenovať F. Kuffu do funkcie ministra životného prostredia a požiadal premiéra o nový návrh, je príležitosťou pozrieť sa aj na to, ako (ne)fungujú štátne orgány. Hneď v úvode možno konštatovať, že už viaceré a dlhodobo pôsobia rovnako v neštandardnom režime, aký zvolil v uvedenom prípade P. Pellegrini. Z čoho vyplýva, že neštandard sa stáva štandardom. Alebo, že z výnimky sa už stalo pravidlo.

Nejde pritom o žiadnu novinku, keďže neštandardný režim trvá v krajine už dlhší čas. V tejto súvislosti sa nedá nespomenúť konanie prezidentky Z. Čaputovej, ktorá prijímala demisie členov vlády spôsobom, aby ich o pár hodín neskôr menovala za členov vlády. Čím sa stala priamym účastníkom nie politických, ale výlučne straníckych hier. Isto, stále to bolo lepšie, ako keď prezident I. Gašparovič porušil podľa Ústavného súdu pri výkone svojich menovacích právomocí Ústavu.

Presluhujúcich alebo chýbajúcich funkcionárov je viacero. Spakruky možno spomenúť guvernéra NBS P. Kažimíra alebo ústavnú sudkyňu J. Baricovú. Alebo člena Súdnej rady, ktorého má zvoliť parlament. Ústavnému súdu pritom dlhodobo chýba jeden sudca. Kým za presluhovanie oboch menovaných môže parlament – ktorý nechce kandidátov na ich funkcie zvoliť, chýbajúci sudca Ústavného súdu ide na vrub nielen parlamentu, ale aj osobne prezidenta P. Pellegriniho. Pretože podľa Ústavy: „Ak NR SR nezvolí potrebný počet kandidátov na sudcov ústavného súdu do dvoch mesiacov od uplynutia funkčného obdobia sudcu ústavného súdu alebo do šiestich mesiacov od zániku funkcie sudcu ústavného súdu z iných dôvodov, prezident SR môže vymenovať sudcov ústavného súdu zo zvolených kandidátov na sudcov ústavného súdu.“

Spôsoby sa z vnútropolitickej situácie prenášajú aj do medzinárodných inštitúcií. Tam sú hlbšie z jednoduchého dôvodu – dlhodobé presluhovanie je neprípustné. Presluhovala napríklad sudkyňa Európskeho súdu pre ľudské práva A. Poláčková, ale iba niekoľko mesiacov. Potom skončila a Slovensko tak nemá na tomto súde riadneho zástupcu-sudcu už viac ako desať rokov.

A nie, neutešený stav s presluhovaním, nie je vinou iba súčasnej vládnej koalície, ale aj tých predchádzajúcich. Opäť príklad – pre parlament, ktorý má povinnosť zvoliť funkcionára, je zo straníckych dôvodov ľahšie predĺžiť mandát stávajúcemu funkcionárovi, ako viesť debaty o novom kandidátovi a následne ho zvoliť. Vidno to aj na voľbe ústavného sudcu, keď predseda parlamentu R. Raši bez okolkov vyhlásil, že parlament bude voliť kandidátov na nového sudcu až vtedy, keď sa na nich vládna koalícia dohodne.

A sme na začiatku. Zo štandardu možno ľahko skĺznuť do neštandardu, ale návrat z neštandardu do štandardu býva už ťažký. Veľmi ťažký. Z neštandardu sa stane zvyk a zo zvyku systém. Čo nie je vhodné a ani správne, ale iba jednoduché. Povolenie na presluhovanie mandátu štátneho funkcionára viditeľne znamená iba jedno – neúctu k jeho mandátu a k inštitúcii, ktorú reprezentuje. To, čo je viditeľné menej, je začiatočný prechod od demokracie k autokracii. Otázka znie, či len náhodný alebo už systémový.