< sekcia Publicistika

KOMENTÁR M.KOPCSAYA: Andrej Kiska nás spasí. Iba žeby nie

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Márius Kopcsay komentuje volebný potenciál prípadnej novej politickej strany Andreja Kisku.

Čakanie na stranu Andreja Kisku je zároveň čakaním na nový impulz, ktorý by prelomil relatívne patovú a stagnujúcu situáciu na politickej scéne: Koaličné strany po miernom páde Smeru majú stabilizovanú voličskú podporu, najsilnejšie opozičné – SaS a OĽaNO – nijako výraznejšie neprofitovali z udalostí minulých mesiacov. A tie nesystémové (kollárovci) ako aj protisystémové (Kotleba) si úspešne držia svoje cca 10-percentné fankluby.

Jedinou drobnou zmenou je pravdepodobný návrat kresťanských demokratov do parlamentu. A druhou potom postupné posilňovanie Progresívneho Slovenska a strany Spolu. Keby do volieb išli progresívne spolu, mohli by pokoriť 7-percentnú hranicu potrebnú pre vstup dvojkoalícií do parlamentu.

Tu niekde sa otvára priestor pre prípadnú budúcu stranícku angažovanosť prezidenta Andreja Kisku. Zjavne by mal šancu získať voličov, ktorí si v súčasnom opozičnom spektre nevedia vybrať, pretože im na SaS prekáža sebastredný Sulík, na OĽaNO excentrický Matovič, apod. Voličov, ktorým nestačí heslo „nie korupcii“ – ktorí potrebujú jasne počuť, že Slovensko patrí na Západ, že pohon na neexistujúcich migrantov je zástupný problém a že proti extrémizmu, alebo v širšom poňatí za dodržiavanie zákonnosti a slušnosti, treba bojovať nielen slovami. Ide skrátka o tých beznádejných idealistov, ktorí sú častovaní prívlastkom „bratislavská kaviareň“ alebo „slniečkári“ a hodnotové otázky sú pre nich prioritné viac než odvodové koliesko.


Kotleba a koalícia sú proti


Prieskum, ktorý sondoval, ktorí voliči by Kisku privítali, má však širšiu výpovednú hodnotu. Vypovedá nielen o prezidentovi, ale aj o duši slovenského voliča.

Teda po prvé, tých 25 percent voličov, čo by určite (4,1 percenta) alebo skôr (21 percent) akceptovalo stranu Andreja Kisku, nie je ešte pravdepodobný volebný výsledok. Ten by sa zatiaľ asi blížil skôr k číslu „určite“, hoci sa to ešte môže zmeniť. Po druhé, Kiska už nie je tým všeobecne akceptovaným politikom, ktorý sa pri nástupe do funkcie tešil viac než 70-percentnej podpore verejnosti. Na Slovensku je to tak: čím menej sa o niekom vie, tým je populárnejší. Teraz sa už vyfarbil opozične, čosi mu pridali obvinenia a škandály, a tak sa aj výrazne zmenšil priestor, na ktorom môže operovať.

Pokiaľ ide o konkrétne skupiny voličov, nijako neprekvapuje, že najväčšiu averziu ku Kiskovej strane majú priaznivci ĽSNS (90 %). Pre nich je to predsa zradca, čo Slovensko zapredal Amerike. Prevažné „nie“ zaznieva aj z tábora Smeru, SNS a strany Most-Híd, kde je však prítomné aj „áno“ (30 percent, čo už je viac oproti 25-percentnému priemeru).


Slniečkári hľadajú zastúpenie


Vlažnejší sú ku Kiskovej strane v KDH (26 percent „za“, ale až 68 percent „proti“) čo možno pripísať prezidentovmu imidžu liberála. Na druhej strane takisto konzervatívni ale menej vyhranení voliči Kollárovho hnutia Sme-rodina by uvítali Kiskovu stranu s väčším nadšením (36 percent). Ešte lepšie to má Kiska medzi voličmi SaS (za je 42 percent) a OĽaNO (takmer 50 percent). No a pozitívne by bolo prijatie Kiskovej strany v Progresívnom Slovensku (50 percent) a v strane Spolu (60 percent).

Obe nové strany sú teda na spoluprácu s Kiskom priam odsúdené, zatiaľ čo OĽaNO, SaS – a tobôž KDH – by sa jeho angažovanosti až tak obávať nemuseli. Typ voliča inklinujúceho k liberálnym hodnotám, ktorý, ako sme konštatovali na začiatku, nesie na svojom čele nálepky slniečkára či kaviarne skrátka potrebuje výrazné politické zastúpenie.

Pripomeňme, že bez tohto voliča-idealistu by nebola možná žiadna zásadná zmena, napríklad ani pád mečiarizmu v roku 1998. Ale tiež, že tento typ liberálneho voliča na to sám nestačí, pretože nemá dostatočne výrazné zastúpenie. Práve pretrvávanie tohto známeho sociologického stereotypu potvrdil prieskum ohľadom Kiskových šancí.

Spomenutému koncu Mečiarovej éry musela takisto pomôcť spolupráca hodnotovo odlišných strán (napr. i Strany demokratickej ľavice a Strany občianskeho porozumenia), a tiež pragmatizmus a skúsenosti napr. vtedajších lídrov KDH či samotného Mikuláša Dzurindu.

Ak majú voľby 2020 priniesť zmenu, je to veľká výzva aj pre Kisku a jeho tím. najmä ak majú byť naozaj spásou – aby politické sily netrieštili, ale spájali.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.