< sekcia Publicistika

KOMENTÁR M. KOPCSAYA: Bieloruská akcia proti novinárovi sa týka aj nás

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Lukašenko dal jasne najavo, že mu na mienke ostatného sveta nezáleží, píše v komentári Márius Kopcsay.

Bieloruský novinár Raman Pratasevič zlomeným hlasom avizuje, že sa prizná k organizovaniu masových protivládnych protestov a vyvracia informácie o tom, že je v zlom zdravotnom stave. Jeho otec tento výstup komentuje slovami: "Toto nie sú jeho slová, je vystrašený a veľmi znepokojený. Myslím si, že ho zbili. Na ľavej strane tváre má akoby mejkap, nos celý zapudrovaný, možno zlomený. Ani tie cigarety nie sú jeho."

Pre otca musí byť pohľad na syna v takomto stave skľučujúci. Kedysi by o tom bol vedel rozprávať prvý prezident Michal Kováč. Navyše Pratasevič senior ako občan Bieloruska veľmi dobre vie, ako funguje bieloruská štátna moc. Ak bola ochotná donútiť k pristátiu lietadlo, ktoré malo novinára na palube, dokáže ísť cez čiaru aj ďalej.


Prípad Snowden


Udalosti po zadržaní Prataseviča naznačujú zásadné rozdiely v porovnaní s inou kauzou, keď v roku 2013 muselo vo Viedni pristáť lietadlo bolívijského prezidenta Moralesa smerujúce z Moskvy, keďže sa objavilo podozrenie, že sa na jeho palube nachádza Američanmi stíhaný Edward Snowden.

S touto paralelou – a teda s argumentom typu „aha, veď aj iní to robia“ – sa poponáhľal Kremeľ a uverili jej nepochybne aj mnohí slovenskí občania (dôvody by mohli byť predmetom hlbšej politickej analýzy a či psychoanalýzy). V každom prípade prirovnanie pokrivkáva na obe, ak nie rovno na štyri nohy.

Whistleblower Snowden je odlišným prípadom, než novinár Pratasevič. Snowden bol aktívnym príslušníkom tajných služieb, ktorý sa rozhodol zverejniť informácie o odpočúvacích praktikách, keď ich začal vnímať ako amorálne. Vyvolal búrku, senzáciu (napríklad správa, že Američania monitorovali aj nemeckú kancelárku Merkelovú a ďalších spojencov), no vyzradil aj utajované skutočnosti, za čo v USA čelil obvineniam. Štátne tajomstvá sa iba tak nevyzrádzajú v žiadnom štáte sveta.

Fakt, že naoko skromný Lukašenko žije v prepychu, či neľútostné praktiky bieloruských orgánov proti vlastným občanom však zjavne nie sú štátnym tajomstvom. Pratasevič odkrýval pravdu vo verejnom záujme tak ako to robí kopec ďalších novinárov v slobodnom i neslobodnom svete.


Keď dvaja robia to isté


Aj v slobodných štátoch žurnalisti neraz čelia vyhrážkam, nátlaku, stávajú sa aj obeťami trestných činov. Ale nie s posväteným či na pokyn oficiálneho vedenia krajiny, ktoré v tomto prípade neželanú osobu násilím zavlieklo za mreže. Prinútilo pristáť lietadlo a „hriešnika“ priamo vytiahlo z jeho paluby.

To sa v prípade lietadla s Moralesom nestalo. Nikoho nezatkli. Na palube sa navyše nenachádzali civilní cestujúci a nemuseli sa s obavami z okienok lietadla prizerať tomu, ako ich na letisko navádza stíhačka. V prípade Moralesa ku konaniu viedla mylná domnienka, že sa v lietadle nachádza Snowden. Bieloruské orgány cielene a úmyselne klamali.

Skrátka, keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Bieloruský režim vládne násilím a tvrdou rukou. Aktuálne zmenil legislatívu tak, aby slobodu slova a prejavu ešte viac obmedzil – nové zákony napríklad zakazujú informovať v reálnom čase o hromadných akciách, ktoré „porušujú stanovené pravidlá, s cieľom ich popularizácie či propagovania“. Bieloruskí novinári sú za informovanie o protivládnych protestoch stíhaní a trestaní už dnes. Vo februári za to dostali dvojročný trest väzenia dve redaktorky televízie Belsat. Nedávno znefunkčnila štátna razia nezávislý web Tut.by. Samotný Pratasevič pôsobil v ilegalite od roku 2019.


Zdvihnutý prostredník


Podlým zásahom proti Pratasevičovi dal Lukašenko jasne najavo, že mu na mienke ostatného sveta nezáleží. Ako hovorí česká novinárka Petra Procházková, bieloruský diktátor výsmešne ukazuje Európe prostredník. Európska únia sa zmobilizovala ku koordinovanej reakcii – ruší lety do Bieloruska aj prelety na Bieloruskom (pripojili sa aj ďalšie štáty), rovnako nechce bieloruské lietadla nad svojim územím. Iný nástroj okrem sankcií však nemá.

Spojencom Lukašenka napriek všetkým vzájomným nezhodám ostáva Putin a osadenstvo Kremľa. Na jednej strane sa možno dočítať, že podľa analytikov má Moskva k Lukašenkovi ambivalentný vzťah, čo mala potvrdzovať aj jej spočiatku zdržanlivá reakcia.

Americký profesor Timothy Snyder však otvorene tvrdí, že „Bielorusko by neunieslo lietadlo bez súhlasu EÚ“. Pripúšťa aj možnosť, že rola Ruska mohla byť ešte aktívnejšia. Pretože sankcie proti Lukašenkovi by Bielorusko ešte viac primkli k Rusku. Preto podľa Snydera stojí za zváženie sprísniť aj sankcie proti Putinovmu režimu a zrušiť definitívne projekt Nord Stream 2.

Napokon, Rusko je krajinou, kde nezávislých novinárov nečakajú utešenejšie perspektívy, než v Bielorusku. Preto tiež nie je namieste hovoriť o bieloruskom systéme ako o izolovanom skanzene komunistickej diktatúry. To by bolo podcenením skutočnosti, že krajín a režimov, ktoré nenávidia slobodu je viac – a darí sa im filozofiu jej postupného okliešťovania s väčším či menším úspechom exportovať aj do ďalších európskych destinácií. To je hrozba, ktorú reprezentuje zásah proti Pratasevičovi a ktorá sa týka aj Slovenska.