< sekcia Publicistika

KOMENTÁR M. KOPCSAYA: Cesta zla

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

M. Kopcsay komentuje trestné stíhanie Miloša Jakeša a Ľubomíra Štrougala.

Predstava, že 97-ročný Miloš Jakeš pôjde do väzenia je tragikomická. Áno, takto pomaly melú božie mlyny na Slovensku a v Česku. Nik netúži sadisticky po tom, aby človek v pokročilom veku strávil posledné roky za mrežami. Ale je na mieste túžiť po tom, aby si spravodlivosť našla cestu a aby nejaký rozsudok aspoň symbolicky potvrdil, že áno, komunistický systém bol zločinecký. Bodka, pečiatka, podpis.

Ak takáto pečiatka a podpis nezávislého súdu chýbajú, ľahko sa advokátom totality ohlupujú mozgy občanov dvojkorunovým mliekom. Životná úroveň mimochodom vôbec nebola taká, ako si dnes mnohí idealizujú.

No najmä, išlo o politický systém, ktorý priamo zabíjal ľudí, resp. niesol zodpovednosť za ich úmrtia. Zatiaľ čo jeho krvilační prokurátori posielali nevinných občanov na šibenice, zatiaľ čo ľudia umierali na hraniciach, alebo na uliciach pokropení nábojmi sovietskych okupantov, alebo aj záhadne a bez vysvetlenia, systém, ktorý prišiel potom, po Novembri ´89 nedokázal dotiahnuť do konca ani tie najobludnejšie skutky – nie z pomsty, ale preto, aby bolo zrejmé, že na násilí, nemorálnosti, lži a bezpráví nemôže stáť nijaký systém, žiadna spoločnosť. Vtedy, ani dnes.


Tridsaťročná beztrestnosť


Trestné stíhanie, ktoré česká polícia aktuálne otvorila proti niekdajšiemu komunistickému lídrovi Milošovi Jakešovi, premiérovi Lubomírovi Štrougalovi a ministrovi vnútra Vratislavovi Vajnarovi, napĺňa slová historika Patrika Dubovského z Ústavu pamäti národa, podľa ktorého by sa práve cez kriminálne kauzy dalo dostať aj k vyvodeniu politickej zodpovednosti.

Lebo konkrétne zločiny – aj úmrtia na hraniciach, aj ostatné prejavy teroru a násilia – sa diali s požehnaním strany a vlády a niekto za ne niesol hmatateľnú politickú zodpovednosť.

Je zarážajúce, že sa táto beztrestnosť pokračovala celých tridsať rokov – hoci v máji 2008 podal Ústav pamäti národa trestné oznámenie v 42 prípadoch Slovákov zabitých na hraniciach Slovenska s Rakúskom a podobný podnet bol podaný aj v Českej republike. Slovenská polícia v roku 2009 rozhodla, že ide o premlčanú záležitosť.
Napokon sa začala vo veci angažovať medzinárodná Platforma európskej pamäti a svedomia v rámci projektu Justice 2.0 (vznikla v roku 2011 v Prahe). V roku 2016 podala oznámenie na 67 predstaviteľov komunistického režimu pre úmrtia na hraniciach ČSSR – zdokumentované na piatich modelových prípadoch zabitých občanov Nemecka, resp. vtedajšej Nemeckej demokratickej republiky.


Roztrhaný mladý Nemec


Bývalá riaditeľka platformy Neela Winkelmannová v rozhovore pre portál HlídacíPes.org, povedala, že cieľom bolo identifikovať zločiny, ktoré sú nepremlčateľné – teda ako zločiny proti ľudskosti je možné ich stíhať a trestať aj po 30 rokoch – a z nich vybrať prípady, v ktorých sú nažive páchatelia, svedkovia a možno aj obete. Uviedla doslova: „Ako na prvé sme sa zamerali na zabíjanie na hraniciach na príklade bývalého Československa. Z tých zhruba 280 prípadov zabitých civilistov je jeden obzvlášť krikľavý, a to práve prípad Hartmuta Tautza.“

Ide o občana NDR, ktorého v noci z 8. na 9. augusta 1986 roztrhali psy na slovensko-rakúskej hranici – neďaleko Petržalky. „Verím, že Hartmut Tautz nám otvorí dvere k súdeniu páchateľov zabíjania na hraniciach,“ tvrdí Neela Winkelmannová. „Tam nemôže žiadny komunistický pohrobok alebo demagóg tvrdiť, že ten chlapec si to akýmkoľvek spôsobom zaslúžil. Nebol politicky aktívny, nebol ozbrojený, bol to 50-kilový drobný maturant, ktorý utekal na Západ, lebo sa chcel stať klarinetistom.“

Tautzova smrť bola nielen zbytočná, ale s najväčšou pravdepodobnosťou bola v rozpore už aj s vtedajšími zákonmi (neposkytnutie prvej pomoci). Napriek tomu sa nikomu nič nestalo. Až 13. marca 2017 Okresný súd Bratislava I Tautza plne rehabilitoval.


Cesta zla


Nevyšetrený a nedotiahnutý prípad evokuje tragikomickú situáciu s drsnej montypythonovskej komédie o zmysle života, keď sa vojak po bitve chváli, že zabil pätnásť ľudí slovami: "Doma by ma za to obesili, tu mi dajú metál.“

Nepotrestaná a nevyšetrená vražda z roku 1968 znamená, že vojnový – či v tomto prípade totalitný – stav stále trvá, pretože v čase mierovej a konsolidovanej spoločnosti by mala byť tolerancia k zabíjaniu absolútne nulová.

Aj preto je bolestné prepojenie čias spred Novembra 89 so súčasnosťou. Nie preto, že sa mnohí komunisti, radoví i neradoví – či už niektorí spontánne a iní zas z vypočítavosti – adaptovali v nových demokratických politických štruktúrach.

Ale preto, že sa do demokratickej éry preniesol neakceptovateľný a bezcitný princíp zhovievavosti k zlu, nespravodlivosti či klamstvu. Bez „pečiatky a podpisu“ a bez rozsudku, že zločiny komunizmu sú naozaj zločinmi, vkradol sa tento morálny relativizmus do ponovembrových rokov i dekád.

Typ ľudí, akí robili bacharov, alebo strieľali na hraniciach ľudí, dnes môže patriť medzi skorumpovaných policajtov, pôsobiť v pochybných esebéeskách, alebo medzi extrémistami. Dokopú niekoho na ulici a unikajú trestu. Prečo nie, keď máme taký precedens? A mnohí rovno „pracujú“ v mafiánskych štruktúrach či v zabijackych komandách, čo za pár eur bez váhania zlikvidujú dvoch mladých nevinných ľudí.

Aj za ich výčiny niekto nesie politickú zodpovednosť. V tom je spoločný menovateľ povedzme prípadu Miloša Jakeša a kauzy obvineného Mariána K., a tiež cesta zla od niekdajších k dnešným zločinom ekonomického i násilného charakteru.