Quantcast
< sekcia Publicistika

KOMENTÁR M. KOPCSAYA: Kiežby sme vám mohli dať za pravdu, pán Kukan

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Prijatie dohody s USA z politického hľadiska posilnilo bezpečnosť krajiny viac, než z hľadiska technického, píše Márius Kopcsay.

Včerajší deň, keď parlament schválil Dohodu o spolupráci v oblasti obrany s USA a následne ju ratifikovala prezidentka, získal ešte ďalší a celkom nečakaný kontext. Smutná správa, že vo veku 82 rokov zomrel Eduard Kukan totiž ponúka úvahu, že schválením Dohody potvrdilo Slovensko svoje ukotvenie v západnom svete – obhájilo teda pozíciu, na definovaní ktorej sa podieľal Eduard Kukan ako dvojnásobný minister zahraničných vecí v oboch Dzurindových vládach, ale aj v rokoch predtým a potom ako skúsený diplomat a politik.

Na druhej strane muselo byť nielen preňho po toľkých rokoch rozčarovaním, že zahraničnopolitické smerovanie krajiny, ktoré bolo vždy predmetom širokého politického konsenzu, si dnes vôbec žiada obhajobu. A tiež, že táto obhajoba odrazu čelí nieže legitímnej politickej oponentúre, ale vulgárnemu, primitívnemu a agresívnemu nátlaku.

Rozhodujúci zápas v otázke „kam sa zaradiť“ totiž Slovensko zvádzalo už v období tretej Mečiarovej vlády v rokoch 1994 – 1998. Eduard Kukan ho prežil v parlamente ako opozičný poslanec.

„Štyri roky sme, žiaľ, žili s vládou Vladimíra Mečiara a mám na základe toho skúsenosť opozičného poslanca. Asi by som dokázal žiť aj bez toho, ale bolo to poučné obdobie,“ zaspomínal si Kukan na tieto časy v rozhovore pre TASR resp. pre Teraz.sk, ktorý s ním robil autor týchto riadkov.

Kukan tiež povedal: „Česká republika dostala pozvánku do NATO, zatiaľ čo nás na samite Aliancie v Madride v roku 1997 v záverečnej deklarácii ani len nespomenuli. Keď vás ignorujú, to je ešte horšie, ako keď vás kritizujú.“

V ďalších rokoch sa situácia zásadne zmenila. Slovensko vstúpilo do NATO a do EÚ, získalo si povesť „stredoeurópskeho tigra“. Napokon Kukan ako minister bol pri tom, keď sa dovtedy zatvorené dvere začali znovu otvárať.

„Škoda, že sa to potom pribrzdilo. Teraz už sme taký skrotený tiger. Sme členmi EÚ viac než 15 rokov, patríme tam, kam sme sa rozhodli patriť – teda k západnej civilizácii. Pretože kedysi po vzniku samostatnej SR zaznievali aj také hlúposti, že chceme byť neutrálni a podobne,“ spomínal Kukan.

Na pozadí týchto historických udalostí je dnešná realita o to viac prekvapujúca. V čase mimoriadne napätej bezpečnostnej situácie na východe Európy – a tým pádom v Európe celej – predstavuje pre Slovensko členstvo v NATO a spojenectvo s USA významnú bezpečnostnú záruku. No práve teraz, ako ukázalo schvaľovanie Dohody s USA, významná časť politickej scény uvažovala a konala presne naopak a získavala si pre takéto postoje aj priaznivcov.

Opozícia vystúpila proti prijatiu Dohody veľmi jednotne a veľmi radikálne, poslanci rušili a zastrašovali svojich kolegov, prípadne ich oblievali vodou, dav pred parlamentom skandoval „Obesiť!“ za tónov Kryla a Kubišovej. A pred davom si s chuťou zarečnili nielen kotlebovci a mazurekovci, ale aj Fico – niekdajší premiér, teda reprezentant krajiny aj s jej orientáciou.

Aj keď odhliadneme od pozitívnych efektov prijatej zmluvy (peniaze na obnovu letísk a pod.), treba ako mimoriadne pozitívny hodnotiť fakt, že tento tlak a nátlak proti zmluve nebol úspešný. Prijatie Dohody dalo opäť odpoveď na otázku, kam sa Slovensko zaradí – a z tohto politického hľadiska posilnilo bezpečnosť krajiny viac. než z hľadiska technického.

Toľko tá lepšia správa. Zlou správou je obrovská polarizácia krajiny a úplné vymiznutie takého pojmu, ako je spoločný národnoštátny záujem. Bolo to jasné už pri COVIDe a je to jasné aj dnes. Táto trauma bude postihovať slovenskú spoločnosť aj pri ďalších problémoch a krízach, ktoré na nás čakajú. A aj v ďalších situáciách, kedy si krajina bude musieť odpovedať na základnú otázku kam hodnotovo, politicky a civilizačne patrí.

Podlomená kondícia slovenskej spoločnosti si bude vyžadovať okrem iného aj nové generácie politikov s takou profesionálnou aj ľudskou kvalifikáciou, ako bol práve Eduard Kukan.

Mimochodom v zmienenom rozhovore pre TASR ešte povedal: „Verím, že Európa má to najhoršie za sebou.“ Kiežby sme vám mohli dať za pravdu, pán Kukan.