< sekcia Publicistika

KOMENTÁR M. KOPCSAYA: Kotleba sa bez rúška celkom demaskoval

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Podobne ako sa Kotleba domáha práva slobodne šíriť nákazu, dožaduje sa dodržiavania demokratických pravidiel – aby mohol presadzovať politiku, ktorá demokraciu ohrozuje, píše M. Kopcsay.

Marián Kotleba, to mu nemožno uprieť, má cit pre marketing, pretože jeho vystúpenie v televíznej debate, v ktorom si odmietol nasadiť rúško, sa stalo okamžite témou verejnej diskusie. A jeho ĽSNS so stagnujúcimi preferenciami tiež.

Na rozdiel od miery cynizmu, ktorou Kotleba zakaždým prekvapí, jeho intelekt nemožno podceňovať. Je zrejmé, že si bol dôsledkov svojej provokácie vedomý. Vrátane skutočnosti, že „išlo o porušenie interného predpisu RTVS a nie o porušenie nariadení Úradu verejného zdravotníctva, pretože platí výnimka nosenia rúška účinkujúcich pri nakrúcaní audiovizuálneho diela alebo výrobe programu,“ ako následne vysvetlila verejnoprávna televízia.

Sociálne siete, ako to už býva, sú plné rozhorčenia i nápadov, ako sa dalo Kotlebovi v jeho partizánskom konaní zabrániť (nevpustiť ho do štúdia, vyviesť ho z budovy za pomoci ochranky, predčasne ukončiť reláciu a podobne).

Pascou takýchto provokácií, s akými Kotleba umne narába, je však príslovie: „Čo ťa nezabije to ťa (a tvoje preferencie) posilní.“ Inými slovami, predseda ĽSNS sa môže pred svojimi priaznivcami vždy tváriť ako víťaz a hrdina. Aj keď docieli svoje, ale aj v prípade, že je mu v tom zabránené.

Opätovne a právom sa znovu objavuje otázka, či vôbec Kotlebu s nálepkou extrémistu volať do diskusných relácií. Ibaže – možno demokraticky zvoleného politika z verejnej diskusie vylúčiť? A opäť – hrá mu viac do karát vylúčenie, alebo práve naopak, dostatok mediálneho priestoru, v ktorom môže preukázať svoj diletantizmus?

Korene problému treba zas a znova hľadať v ľahkosti, s akou fenomén Kotlebu vyrástol. Hrádza proti extrémizmu v podobe vlády Smeru mu dláždila cestu. V čase Pellegriniho kabinetu si s ním koalícia podávala ruky pri odmietaní Istanbulského dohovoru či schvaľovaní dôchodkového stropu. Najvyšší súd SR nevyhovel podnetu Generálnej prokuratúry SR a nerozpustil ĽSNS. A tak tu fenomén Kotleba jednoducho je.

Účinná a rozumná vec, ktorá sa dala urobiť – a tým sa vraciame späť k rúškam – je nepozývať Kotlebu s jeho názormi a „odbornosťou“ do relácie, ktorá sa venuje COVID-u 19 ako závažnej hrozbe. Neposkytnúť mu priestor, aby prezentoval alternatívne fakty a ešte aj zo seba urobil rebelujúceho ale spravodlivého Jánošíka, ak tvrdí: „Pred národom dávam sľub, že keď vláda začne rozdávať potravinové a vitamínové balíčky dôchodcom, ľuďom, ktorí sú v ohrozených skupinách, ja a náš poslanecký klub, začneme nosiť rúška.“

Predpis nosiť rúška totiž platí pre každého ako ochranné opatrenie pred nákazou. Podobne ako platí množstvo iných predpisov a zákonov s cieľom chrániť spoločnosť. Práve preto je napríklad v obciach povolená maximálna rýchlosť 50 kilometrov za hodinu. Asi sotva by komukoľvek napadlo tlieskať človeku, ktorý by jazdil po obci stokilometrovou rýchlosťou a potom by veľkodušne vyhlásil: „OK, budem dodržiavať päťdesiatku, ak vláda zvýši dôchodky a zníži dane.“

Kotleba hovorí to isté. A dáva najavo, ako potvrdil na televíznej obrazovke, že ignoruje najzákladnejšie princípy, na ktorých stojí demokratická spoločnosť – teda aj princíp, podľa ktorého dodržiavame normy, i keď sa s nimi vnútorne nestotožňujeme. Bez tohto zdanlivo banálneho pravidla by ľudská spoločnosť vôbec nemohla fungovať. (Z tohto pohľadu by bolo od Kotlebu aspoň o čosi dôveryhodnejšie, ak by napríklad oponoval účinnosti rúšok – ale mal by pritom rúško nasadené.)

Tak ako k rúškam, správa sa Kotleba k celému demokratickému systému. Podobne ako sa domáha práva slobodne šíriť nákazu, dožaduje sa aj slobodnej diskusie a dodržiavania demokratických pravidiel – aby mohol presadzovať politiku, ktorá slobodu a demokraciu ohrozuje. Kotleba si tak strhol rúško nielen z tváre ale veľmi účinne demaskoval aj svoje presvedčenie.