Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Sobota 2. marec 2024Meniny má Anežka
< sekcia Publicistika

KOMENTÁR M. KOPCSAYA: Neslobodný štát nemohol priniesť slobodu

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Porážka nacistov na jednej strane priniesla slobodu, ale len krátkodobú. Už aj v tomto euforickom čase mnohých spoluobčanov odvliekli do ruských táborov, píše M. Kopcsay.

Veľký bilbórd pri výpadovke z Bratislavy hlása: „Ďakujeme za oslobodenie. Nechceme vojnu s Ruskom.“

V dňoch, kedy sa vzhľadom na výročie skloňuje koniec 2. svetovej vojny, nám autori tohto výtvoru ponúkajú ukážkový príklad, ako sa v mene (proruskej) propagandy zneužíva víťazstvo nad fašizmom. Živým a bohužiaľ fyzicky prítomným príkladom tohto ohlupovania sú aj spanilé jazdy Nočných vlkov – ruských motorkárov, ktorí v americkom štýle (kožené bundy, silné motorky) brázdia slovenské i české cesty každoročne na prelome apríla a mája. Stalo sa tak aj tento rok. V čase, keď vzťahy Česka s Ruskom pod vplyvom kauzy Vrbětice ochladli na bod mrazu – a Slovensko je s českým susedom solidárne – je táto provokácia dvojnásobne drzá.

Mohli by sme sa pozastaviť nad samotným termínom „oslobodenie“. Porážka nacistov na jednej strane priniesla slobodu, ale len krátkodobú, iba čo sa ľud stačil nadýchnuť čerstvého vzduchu po opustení bunkrov.
Už aj v tomto euforickom čase mnohých spoluobčanov odvliekli do ruských táborov. Nehovoriac o systéme, ktorý sa pod sovietskou kuratelou zakorenil po tzv. víťaznom februári 1948. A svojou inváziou ho sovietske vojská zakonzervovali v auguste 1968 na ďalšie dve desaťročia.


Neslobodný štát nemohol priniesť slobodu
Vláda jednej strany resp. triedy, vykonštruované procesy, popravy, mučenie, väzenie, zastrašovanie, streľba na hraniciach, to bolo všetko, len nie sloboda. Neslobodný štát – ktorým Sovietsky zväz bol – nemohol priniesť slobodu. Režim, ktorý zlikvidoval milióny vlastných občanov, v ničom nezaostával za krutosťou sfanatizovaných hitlerovcov.

Toľko ku vďačnosti k Moskve, ktorá má svoje historické opodstatnenie, ale aj hranice. Ako však naznačuje slogan z bilbórdu, trollovia prokremeľskej propagandy dnes s obľubou vyvolávajú dojem, akoby sa vojna mala zopakovať, no tento raz ju proti Rusku chystá Západ.

O tom, ako slovo „vojna“ rezonuje v dnešnej ruskej spoločnosti, veľavravne hovorí filmový dokument „Provinčné mestečko E“ mladého viacnásobne oceneného ruského režiséra Dmitrija Bogoľubova. Nedávno ho odvysielala Česká televízia.

Azda nebude prekážať, ak prezradíme motto filmu, ktoré zaznie v jeho závere: Už v 19. storočí Lev Nikolajevič Tolstoj odsudzoval vojnu, („vojna nie je nepríjemnosť, ale tá najohavnejšia vec na svete,“) ruská spoločnosť je však v 21. storočí presviedčaná, že jej budúcnosť, hrdosť a vlastenectvo sa spájajú výlučne s vojnou.


Vojna so Západom
Dokument zachytáva mestečko Jelňa (Elnja – preto mestečko „E“) v oblasti Smolenska na západe Ruska, ktoré má za sebou pohnutú minulosť z čias 2. svetovej vojny. Dá sa pochopiť, že miestni ľudia žijú spomienkami na vojnu podobne ako prakticky celá ruská verejnosť. Niet rodiny, ktorú by v spojitosti s vojnou nepostihla tragédia. (Hoci to isté by sa dalo povedať aj o stalinských represiách, niet rodiny, ktorej by sa nedotkli...)

Ibaže tu vojna straší doteraz. A nejde len o spomienky. Deti od útleho veku pochodujú, salutujú, hrajú sa na vojačikov. Žiaci rozoberajú samopaly, učia sa narábať so zbraňami, nosia uniformy, vo vyššom veku vstupujú do štruktúr Mladej armády (Junarmija). Spievajú vojnové piesne.

Z úst verejných činiteľov pravidelne počuť – Rusko je ohrozené. Ohrozuje ho Západ! Musíme sa nielen brániť, ale v prípade potreby preventívne udrieť ako prví. Vo filme zaznie napríklad: V roku 1941 našu oblasť zachvátil hnedý mor fašizmu a priniesol smrť. Ale dnes nás ohrozuje čierny mor v podobe európskeho a amerického fašizmu. Je ešte nebezpečnejší, lebo hnedý mor neskrýval svoju tvár a rozpoznali sme jeho hrozbu.
Dookola zaznievajú slová „krv, boj, vojna, víťazstvo, smrť, vlajka“.


Túžba po pravde
A napokon, že vojna nie je len spomienka a abstrakcia, ale bolestná prítomnosť, dokumentuje vo filme osud rodiny, ktorá prišla o 20-ročného syna vo vojne v Čečensku. Symbolické pochovávanie vojakov kontrastuje s verbovaním ďalších mladých ľudí do radov ozbrojených síl. Sčasti sa to dá vysvetliť aj pragmaticky: Armáda predstavuje sociálne istoty.

Čečensko, Gruzínsko, Východná Ukrajina, to sú predbežne miesta, kde mali alebo majú mladí Rusi príležitosť položiť svoje životy v mene víťazstva, ktoré im však – na rozdiel od víťazstva nad Hitlerom – nič neprinesie.
Zámerom filmu určite nie je vydesiť diváka zdaním, že sa zajtra ruská armáda pohýna smerom na západ. Dokument zobrazuje bezútešnú realitu, v ktorej je jedinou útechou hra na vojakov a pocit sily z nej vyplývajúci.
V 80. rokoch vo vlne pravdovravnosti (glasnosť, perestrojka) ruská spoločnosť prahla po odhaleniach z dôb stalinizmu resp. kultu osobnosti. Prahla po pravde. Dnes sa oddane necháva klamať a na Gorbačova spomína ako na začiatok úpadku. Ale treba veriť, že túžba po pravde ani v Rusku nevyhasla.

A hlavne, klamať by sa nemala nechať slovenská verejnosť. Akokoľvek v Rusku strašia Západom, Rusko Západ potrebuje. Predáva mu svoje suroviny. A potom, na Západ – pracovať, podnikať, študovať, investovať – mieri takmer každý Rus, ktorému to jeho situácia umožní. Presnejšie, nejeden Rus by život v Rusku vymenil za život na Západe. Ale asi málokto – a to aj zo Slovákov rusofilov – by si dobrovoľne vybral život v Rusku.

Akokoľvek to znie logicky, iracionalita ruskej propagandy má aj na Slovensku vďačných adresátov, inak by bilbórd pri bratislavskej výpadovke nemal cieľovú skupinu. Ale realita je neúprosná – kým bude mať Rusko politické vedenie, ktoré krajinu udržiava v stave mentálnej mobilizácie a hľadania vonkajšieho nepriateľa, bude to pre Slovensko predstavovať nie inšpiráciu, ale vážnu bezpečnostnú hrozbu. Hoci aj autor týchto riadkov by si prial, aby to bolo naopak.