Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Piatok 19. apríl 2024Meniny má Jela
< sekcia Publicistika

KOMENTÁR M. KOPCSAYA: Prečo Barcelona nie je Karabach a naopak

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Sotva si možno predstaviť tragickejší obraz konfliktu, ktorý v tejto oblasti trvá 32 rokov.

Azerbajdžanskí vojaci vstupujú do prvého z troch okresov Náhorného Karabachu, ktoré pripadli Azerbajdžanu po nedávnych bojoch – a podľa trojstrannej dohody medzi Arménskom, Azerbajdžanom a Ruskom podpísanej v Moskve 9. novembra. Arméni, ktorí opúšťajú svoje domovy, ich podpaľujú a ničia svoj majetok. Sotva si možno predstaviť tragickejší obraz konfliktu, ktorý v tejto oblasti trvá 32 rokov a v plnej sile sa rozhorel znovu v septembri tohto roku.

Spor o tzv. Čiernu záhradu (čo v preklade znamená výraz Karabach) má dlhšie historické korene. Pre oblasť sa však stalo osudným predovšetkým rozhodnutie boľševikov, ktorí Náhorný Karabach, obývaný v tom čase zväčša Arménmi, prenechali Azerbajdžanu. V roku 1923 dali územiu štatút autonómnej oblasti.


Konflikty už za komunistov
Tlejúce napätie medzi oboma etnikami sa opäť rozhorelo, len čo trochu povolilo zovretie komunistického režimu. Násilnosti sa odohrávali už počas roka 1988, teda za éry Sovietskeho zväzu. Potom, ako Azerbajdžan v roku 1991 vyhlásil svoju nezávislosť, Arméni v Náhornom Karabachu odmietali ostať jeho súčasťou. Vojna, ktorá následne v 90. rokoch vypukla, si vyžiadala 30.000 (podľa niektorých odhadov vyše 40.000) mŕtvych a viac než milión ľudí vyhnala zo svojich domovov.

Náhorná karabašská republika so 140.000 obyvateľmi vyhlásila nezávislosť, ktorú neuznal žiadny regulárny štát. A ďalšie roky prinášali sériu medzinárodných rokovaní, ktoré už-už prinášali nádej, aby opäť stroskotali – a prímerí, ktoré chvíľu vydržali, aby sa opäť skôr či neskôr na jednej alebo na druhej strane začalo strieľať.
Nakoľko stabilná bude dohoda, ktorú sa podarilo dosiahnuť v Moskve, je skoro odhadovať. Pre Azerbajdžan s podporou Turecka za chrbtom je kompromis možno úspechom. V Arménsku však vláda čelí protestom nespokojného obyvateľstva.

Čo je však zrejmé: Niekdajšia sovietska oblasť je priam posiata podobnými Náhornými Karabachmi, teda lokálnymi etnickými konfliktami, v ktorých sa mŕtvi rátajú na tisícky a obyvatelia tu desaťročia prežívajú v nedôstojných vojnových podmienkach.


Dedičstvo stalinizmu
Je tu Abcházsko a Južné Osetsko, separatistické oblasti Gruzínska, kde sa bojovalo v 90. rokoch a zúrili tu kruté etnické čistky. Je tu samotné Gruzínsko, proti ktorému podniklo Rusko vojenskú intervenciu v roku 2008. Je tu Ingušsko a Čečensko, nad ktorým nakoniec prevzal Kremeľ kontrolu.

Je tu Podnestersko, ktoré sa odmietlo pripojiť k Moldavsku a ešte aj v časoch, keď sa Sovietsky zväz rozpadával, chcelo sa pričleniť radšej k nemu. Výsledkom bol vznik bizarnej krajiny s vlastnou menou, normami a poštovými známkami, ktorú opäť neuznal žiadny štát, iba Abcházsko a Južné Osetsko.

Napokon je tu východná Ukrajina, kde sa rozhorela vojna potom, ako ukrajinské vedenie rozhodlo, že štát má patriť na Západ – a konflikt vydesil celú Európu, pretože ohrozil jej bezpečnosť, aj usporiadanie (podobne ako precedens v podobe Krymu, teda jeho „záboru“ a či „prinavrátenia“ Rusku).

A nemožno opomenúť ani neúnosnú situáciu v Bielorusku, kde občania už niekoľko mesiacov protestujú v uliciach proti diktatúre.

To je bývalý Sovietsky zväz a dedičstvo tohto projektu. Z veľkej časti totiž ide o dôsledky panovania krutej a bezohľadnej komunistickej moci – spôsobu, akým najmä počas Stalinovej éry nakladala v multinárodnom spoločenstve s jednotlivými etnikami, ako cynicky rozhodovala, ktorý národ kam presťahovať, ktorý vyhladovať, alebo rovno vyhladiť.

Aj výsledkom tohto krvavého sociálneho a etnického inžinierstva sú oblasti so samozvanými nikým neuznanými štátnymi útvarmi, obyvatelia ktorých sa nemôžu cítiť bezpečne nehovoriac už o nejakej nádeji na ekonomický rast a spoločenský rozvoj.


Európska únia či Sovietsky zväz?
Dnešné Rusko s komunistickým Sovietskym zväzom formálne nemá nič spoločné. Ale imperiálny duch prežíva podobne ako Stalinove sochy. A zmrazené alebo aj horúce etnické konflikty a občianske vojny ponechávajú ruskej moci veľký manévrovací priestor na uplatňovanie svojich záujmov. Vytvárajú akúsi nárazníkovú zónu, ktorá neutečie na západ, nepričlení sa k Európskej únii ani k NATO.

A pritom práve Európska únia už desaťročia v praxi funguje ako bezprecedentný model spolužitia rozmanitých etník, konfesií a politických prúdov. Zrušila a otvorila hranice, zaviedla spoločnú menu a vytvorila politické mechanizmy spoločného rozhodovania. Možno niekedy ťažkopádne a byrokratické, no zaručujúce, že sa otázky, problémy i potenciálne konflikty v Európe riešia politickými prostriedkami.

Týka sa to dokonca aj takej explozívnej otázky, ako sú separatistické ambície Katalánska. Ani počas tých najmasovejších a najdramatickejších demonštrácií i stretov s políciou v uliciach Barcelony si tunajšie obyvateľstvo nevytrpelo ani zlomok toho, čo ľudia sužovaní tridsaťročnou vojnou medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Stačí si napokon položiť jednoduchú otázku: Chceli by ste žiť radšej v Barcelone, alebo v Náhornom Karabachu?

Nepochybne by bolo receptom pre postsovietske regióny, keby fungovali tak ako súčasná Európska únia. No platí to aj naopak: Pre Európu by bolo katastrofou, keby v nej začala klíčiť a vyrastať krutá, Ruskom modelovaná realita postsovietskeho priestoru.