Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Štvrtok 25. apríl 2024Meniny má Marek
< sekcia Publicistika

KOMENTÁR M. KOPCSAYA: Prečo sa nemôžeme zmieriť s Talibanom

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Nebezpečná je ľahostajnosť k ľuďom, ktorí sú v Afganistane ohrození, nebezpečné sú aj sympatie k násilným režimom.

V roku 2001 verejnosť šokovali mrazivé fotografie ľudí skáčucich a padajúcich z horiacej budovy Dvojičiek v New Yorku. Po dvadsiatich rokoch sa objavili rovnako desivé zábery na lietadlo štartujúce z Kábulu, z ktorého letia k zemi drobné postavičky – utečenci, ktorí sa snažili rovnako márne a bez šance na úspech zachrániť svoj holý život útekom z krajiny dobytej a aj dobitej Talibanom. Kruh sa uzavrel.

Bezprecedentné teroristické útoky 11. septembra 2001 sa stali príčinou, pre ktorú medzinárodné spoločenstvo podniklo vojenskú operáciu proti afganským fundamentalistom v snahe nájsť a zasiahnuť srdce ál-Kaidy i samotného Usámu bin-Ládina.

Dvadsať rokov trvalo úsilie Západu odstrániť terorizmus a islamský radikalizmus a pretvoriť Afganistan na fungujúci demokratický štát. Len čo USA a NATO zatrúbili na ústup, zmocnil sa krajiny opäť Taliban, tento raz presviedčajúci svet, že už je iný, modernejší, civilizovanejší, neodsekáva nepriateľom hlavy ani ruky. Dokonca nariadil svojim bojovníkom, aby na znak triumfu nestrieľali do vzduchu (poniektorí aj tak strieľali) a zaviazal sa, že nebude diskriminovať ženy.

Návrat soft-Talibanu pripomína nástup normalizácie, ktorá bola menej krvilačná, než stalinské päťdesiate roky, no rovnako stála na krutosti a násilí, hoci v menej ostentatívnej podobe. Kruh sa uzavrel. A fanatizmus si opäť pripisuje na konto ďalšie nezmyselné obete.

Generáli po prehratej bitve


Vývoj v Afganistane by bol témou na dlhšiu a podrobnejšiu diskusiu mimo rámca tohto komentára. Ale za zmienku stojí zjednodušený, no často sa opakujúci názor, že krajinám nemožno nanucovať demokratický systém, ak ho nechcú, alebo preň nedozreli.

Toto tvrdenie obsahuje istú mieru pravdivosti, je však zarážajúce, ako bezvýhradne si ho osvojili generáli po bitve, ktorými oplýva politická scéna i prostredie sociálnych sietí. Slovensko sa odrazu hemží odborníkmi nielen na očkovanie, ale aj na Taliban a Afganistan. Mädlia si ruky – tak ti treba, Amerika, tak ti treba, Západ, teraz ste dostali výprask! Strieľajú do vzduchu salvy nadšenia, že demokracia dostala na frak. Ako keby nás to malo tešiť.

Korunu cynizmu nasadil Robert Fico, keď vyhlásil: „Líbya, Irak, Afganistan a ďalšie krajiny, všade tam, kde sa USA rozhodli šíriť svoje predstavy o slobode a demokracii, všade zostali ruiny a plné vrecká amerických zbrojoviek.“

Pozor, ak to vidí Fico takto, potom ruiny v Afganistane zanechali aj slovenskí vojaci, ktorí sa na medzinárodnej misií ISAF zúčastňovali. A v roku 2007 o nich Fico ako premiér povedal: „Ďakujem aj za vynikajúcu reprezentáciu, ktorú robia naši príslušníci v rôznych misiách v zahraničí, či to je Afganistan alebo iné krajiny. Sám som mal možnosť na vlastné oči vidieť, v akých podmienkach pôsobia naši vojaci, či to bol Irak alebo dvakrát Afganistan, kde som navštívil aj Kábul aj Kandahár."

Ukážkový príklad diktatúry


Ďalším do očí bijúcim paradoxom je skutočnosť, že dnes Talibanu a jeho úspechu v boji proti USA, demokracii, liberalizmu, slniečkárom a kaviarni tlieska nejeden občan, ktorý ešte nedávno brúsil svoj vreckový nožík pri pohľade na islamského bojovníka, ba dokonca pri pohľade na akéhokoľvek moslima. Nenávisť k USA možno u niekoho prevládla nad nenávisťou k islamskému svetu.

Naozaj existuje reálna možnosť, že sa dočkáme ďalšej vlny migračnej krízy, ktorá opäť v Európe vydláždi cestu k úspechu populistom, šialencom a dobrodruhom.

S názorom, že Afganistan má takú vládu, akú chcel, však ostro kontrastuje predovšetkým pohľad na ľudí v panike utekajúcich z krajiny. A aj na otrasnú fotografiu spomínanú v úvode. Afganistan má možno skôr vládu, voči ktorej sa nedokázal ubrániť a postaviť voči nej životaschopnú alternatívu. To by bolo presnejšie hodnotenie.

Ľudstvo totiž vo vývoji dospelo k systému, ktorý nie je dokonalý, ale dokáže zaručiť práva, slobody a bezpečnosť všetkým. Teda aj tým, ktorí nevolili tých, čo sú práve pri moci. Taliban predstavuje silu, ktorá svojich oponentov trestá exemplárne. Je to ukážkový príklad diktatúry, ktorá oddaných priaznivcov odmieňa a protivníkov ponižujúco mučí a trestá.

Táto sila pred štvrťstoročím potupne a sadisticky zmasakrovala napríklad bývalého prezidenta. Dnes masakruje ilúzie o tom, ako rozvinuté krajiny úspešne zasadia priesady demokracie do neúrodnej púštnej a horskej pôdy nasiaknutej krvou. Hoci – to treba tiež priznať – afganská spoločnosť je po týchto dvadsiatich rokoch v mnohých ohľadoch (školstvo, vzdelávanie, postavenie žien) v lepšej kondícii, než predtým. A možno sa ukáže, že misia nebola taká márna, ako sa dnes prezentuje.

Nedostatok súcitu


Privykli sme si, že žijeme v slobodnej spoločnosti, z ktorej netreba utekať na podvozku lietadla ani preliezajúc drôty železnej opony. Možno z nej – v prípade, že jej máme z akéhokoľvek dôvodu plné zuby – dokonca slobodne odísť. Nemusí to však takto ostať navždy. O slobodu sa dá ľahko prísť, ak prestaneme chápať jej význam.

Presvedčila nás o tom viacnásobná historická skúsenosť s totalitnými režimami. Aj preto by pre násilné a diktátorské systémy nemalo byť v dnešnom svete miesto. Ak si ho predsa len vydobyjú a my prikývneme, alebo privrieme oči, potom je to nebezpečný precedens. Podobne ako je nebezpečná naša ľahostajnosť k ľuďom, ktorí sa po nástupe Talibanu ocitli ohrození. A ešte nebezpečnejšie sú sympatie k násilným režimom a spolu s nimi nedostatok súcitu s ich obeťami – to všetko je, žiaľ, v slovenskom vnímaní dejín a politiky zastúpené (viď stúpenci extrémizmu, či kryptokomunisti, ktorí zaslepení dvojkorunovým mliekom cynicky prekračujú obete komunistických represií).

Ponúka sa nástojčivá otázka, čo vlastne môžeme robiť. Neotrasiteľná pozícia Lukašenka v Bielorusku podobne ako návrat Talibanu nedávajú veľa dôvodov pre optimizmus. V žiadnom prípade sa však s násilnými režimami nemôžeme zmieriť. Zlo ostáva zlom, nemožno mu ustupovať, pritakávať. Nemožno sa zmieriť so systémom, ktorý utláča a zabíja v mene viery či akejkoľvek ideológie. Už aj preto, aby sa jedného dňa opäť nestal súčasťou našej reality.