Quantcast
< sekcia Publicistika

KOMENTÁR M. KOPCSAYA: Strata slobody je dočasná. Aj v Bielorusku

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Lukašenkov teror voči vlastnému obyvateľstvu trvá už dvadsať sedem rokov.

Od minulých prezidentských volieb, ktoré sa v Bielorusku konali 9. augusta 2020, žije krajina v napätí a v atmosfére občianskej nespokojnosti. Ale ak by sme chceli byť presní, žije tak prakticky už od svojho osamostatnenia. Problémy, ktoré ju doviedli do dnešného stavu, pretrvávajú od 25. augusta 1991, kedy Bielorusko vstúpilo na cestu nezávislosti.

Hoci komunistická strana v Bielorusku oficiálne skončila, komunisti a ich štýl vládnutia ostali. Kombinácia ich softvéru, obrovskej pripútanosti k susednému Rusku a relatívne nízkeho záujmu občanov o politiku vydláždili v roku 1994 cestu k moci Alexandrovi Lukašenkovi.

Zábery z volieb ukazujú, ako vtedy ani nie 40-ročný (po ére sovietskych starcov teda osviežujúco mladý) politik, vyštudovaný učiteľ a niekdajší šéf kolchozu upokojuje svojich voličov a ubezpečuje ich – nebojte sa, nestresujte sa, všetko dobre dopadne.

A aj dopadlo. Na dlhé roky. A menovite preňho. Lukašenko nastúpil na post so širokými právomocami a hneď ich začal využívať tak, aby prebudoval politický systém v krajine podľa svojich predstáv a aby si zabetónoval svoje pozície.

Nevyjasnené úmrtia, zatýkanie, väznenie

O tom, ako silno bieloruská identita splýva s ruskou, svedčí dnes už zabudnutý detail – že prvé náznaky kritiky Lukašenka poukazovali na jeho nízku úroveň ovládania pôvodného bieloruského jazyka. Ako väčšina Bielorusov používal ruštinu. Dokonca sa vyjadril: „Bieloruština je veľmi chudobným jazykom, v ktorom sa človek v mnohých oblastiach ani nemôže poriadne vyjadriť. Načo by som ju teda vôbec mal plynule ovládať?“

Na popularite to však Lukašenkovi neubralo. V referende si predĺžil mandát, rozšíril právomoci, primkol viac k Rusku a parlament v závere roka 1996 zrekonštruoval tak, aby si ho politicky podriadil. Tým v Bielorusku definitívne prestal fungovať pluralitný systém.

Navonok sa zdá, že si bieloruský ľud žije svoj skromný a pokojný život. Ale s jednou podmienkou: Nesmie zatúžiť po slobode. Presnejšie po slobodnom výbere svojich politických zástupcov. V okamihu akéhokoľvek pokusu o oponentúru sa kulisa pokoja rúca a režim preukazuje pripravenosť zasiahnuť proti oponentom veľmi tvrdo.

Protesty, demonštrácie – a na druhej strane brutálne praktiky polície, zatýkanie, mučenie a väznenie sú v Bielorusku už štvrť storočia na dennom poriadku. Intenzita a krutosť zásahov policajtov či povestných jednotiek OMON pripomína stav občianskej vojny a nie ochranu poriadku pri demonštráciách v štandardných krajinách. Pritom protesty majú pokojný charakter – známy je záber zo zhromaždenia, ktorého účastníci vyliezli na lavičky, no vyzuli si predtým topánky.

Byť v opozícii proti Lukašenkovi si vyžaduje veľa osobnej odvahy, o čom vedia svoje opoziční lídri, napríklad taký Mikalaj Statkevič, ktorý bol väznený niekoľko ráz. A treba byť pripravený aj na najhoršie, pretože len za posledný rok, odkedy sa zdvihla dosiaľ najväčšia vlna protestov, prišlo o život niekoľko ľudí – následkom strelného poranenia či surovej bitky. A potom sú tu „nevyjasnené úmrtia“ ako prípad aktivistu Šyšova, ktorého našli mŕtveho v Kyjeve. Počty obetí sa ťažko potvrdzujú, keďže sa k nim štátna moc, pochopiteľne, nehlási.

Tento raz to musí vyjsť!

Za takýchto okolností je ťažké, aby sa vôbec sformovala jednotná a dostatočne silná opozícia s masívnou podporou verejnosti.

Je smutné vidieť a čítať po rokoch, ako sa v jednotlivých fázach zmobilizoval občiansky odpor – aby sa ho napokon zakaždým podarilo potlačiť. Či v roku 1996, 2006 alebo 2010 vychádzali ľudia do ulíc s presvedčením, že tento raz to vyjde. Napriek tomu to Lukašenko a jeho ľudia ustáli.

Niekedy sú represie tvrdšie, inokedy režim naoko poľaví. Statkeviča po tvrdo potlačených protestoch na konci roku 2010 zadržali, odsúdili, v roku 2015 dostal milosť. Pred voľbami 2020 mu nedovolili kandidovať pre záznam v trestnom registri – a v máji 2020 ho opäť zatkli. Iróniou osudu akurát, keď cestoval na demonštráciu proti zadržaniu blogera Cichanovského, manžela súčasnej opozičnej líderky.

Po začiatku dovtedy nevídaných protestov v roku 2020 sa zdalo, že teraz už je naozaj cesta späť nemožná. Do ulíc vychádzali tisícky, desaťtisíce, státisíce ľudí. Podniky vstupovali do štrajku, v jednom z nich robotníci Lukašenka vypískali. Až nakoniec režim opäť utiahol slučku tak pevne, že sa zhromaždenia nedali organizovať – a aj po roku je Lukašenko stále pri moci.

Ku kombinácii autoritatívneho vládnutia a paralyzovanej opozície treba ešte prirátať tretí faktor, ktorý posledného európskeho diktátora drží na tróne – a to je podpora Ruska. Napriek tomu, že vzťahy medzi oboma krajinami a ich lídrami neboli vždy bezproblémové, dá sa domyslieť, že slobodné Bielorusko nie je tak celkom ruským záujmom.

Rusko a Bielorusko

Stačí sa pozrieť, ako sa Rusko svojou zaangažovanosťou na občianskej vojne zahryzlo do východnej časti Ukrajiny, keď sa mu otočila chrbtom a chcela sa vydať smerom na z(Z)ápad.

A stačí si prečítať správu z 3. júna 2021, ako sa bieloruská tajná služba KGB a ruská Služba zahraničnej rozviedky (SVR) dohodli, že budú užšie spolupracovať v snahe čeliť spoločne „agresívnej politike Západu“. Vo vyhlásení uvádzajú: „V duchu tradičných bratských vzťahov sa ruská SVR a bieloruská KGB dohodli na spoločnom úsilí zameranom na boj proti deštruktívnej činnosti Západu zameranej na destabilizáciu politickej a sociálno-ekonomickej situácie v zväzovom štáte Ruska a Bieloruska.“

Vyplýva z toho, že miera, do akej je (ne)slobodná spoločnosť v Rusku, môže ovplyvňovať aj mieru (ne)slobody v Bielorusku. Prípadne naopak.

Navyše Bielorusi prišli o slobodu v čase, keď sa niekdajší východný blok po páde železnej opony spamätával z totalitnej éry. Túžba po slobode bola vtedy veľmi silná – a tento imperatív sa pretavil aj do snahy postkomunistických štátov vstúpiť do medzinárodných štruktúr, ktoré sú zárukou slobody a prosperity (EÚ).

Dnes aj vo vyspelých demokraciách badať posilnenie politických prúdov, ktoré sú k hodnotovým otázkam oveľa vlažnejšie, či dokonca priamo volajú po menšej miere slobody a nachádzajú svoje vzory v autoritatívnom štýle vládnutia v Rusku a Bielorusku.

Cez to všetko však možno s istotou povedať, že každá strata slobody je dočasná a skôr či neskôr prevládne túžba ľudí rozhodovať o svojom osude. Bielorusko nebude výnimkou.