< sekcia Publicistika

KOMENTÁR M. KOPCSAYA: Víťazný február 1948 a či 1991?

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Márius Kopcsay komentuje dve výročia súvisiace s obdobím totality.

Pred 73 rokmi pred piatou popoludní vyšiel Klement Gottwald na improvizovanú tribúnu pred zaplneným Václavským náměstím a predniesol pamätnú vetu: „Právě jsem se vrátil z Hradu...“
Davy robotníkov pochodovali do centra Prahy na demonštráciu, ktorá mala buď osláviť víťazstvo komunistov, alebo smerovať na Pražský Hrad – podľa toho, s akým posolstvom sa „Kléma“ vráti po rokovaní s Benešom. Napokon to bola prvá možnosť. Beneš vymenoval vládu obrodeného Národného frontu. Komunisti vyhrali. Prehrala demokracia, ktorá sa v Československu prežívala a či živorila ešte dva a pol roka po oslobodení.
Bola demokracia neduživá, keďže sovietski i domáci súdruhovia už usilovne pracovali na jej zlikvidovaní. Politické strany sa museli združiť v Národnom fronte, krajina odmietla Marshallov plán, čim sa ešte viac geopoliticky priklonila na východ.

25. február 1948: Začiatok totality
Potom, ako nekomunistickí členovia vlády pod nátlakom podali demisiu, preniesol sa politický na ulicu. Nešlo o žiadne pokojné zhromaždenia, aké si pamätáme z Novembra ´89 či z protestov Za slušné Slovensko. Gottwald vyzýval občanov, aby zakladali akčné výbory – a tie mali za úlohu odstrániť z politického vedenia všetkých oponentov komunizmu. Napríklad ministrov v demisii doslova vyhnali z ich pracovísk. Akčný výbor začal po Benešovom ústupku okamžite „úradovať“ aj na Hrade.

Demonštrovali však aj nespokojní študenti. Za demokraciu. Dnes by dakto povedal – kaviareň. Slniečkári. Prišli k Pražskému Hradu. Tu proti nim tvrdo zakročila Bezpečnosť. Zatkli 118 účastníkov, jedného zranili výstrelom zo samopalu. Študenti skandovali „17. november“ – netušiac, že odkazujú nielen na minulosť, teda na rok 1939, ale aj na budúcnosť, žiaľ, tak veľmi vzdialenú.

Dve študentské zhromaždenia boli jediným (!) verejným vystúpením proti nástupu totality vo vypätých februárových dňoch. Inak išlo všetko hladko. Spisovateľ a politik Pavel Tigrid vo svojej knihe Kapesní průvodce inteligentní ženy po vlastním osudu píše: „V tých piatich dňoch, kedy februárové udalosti vrcholili, nekomunistické strany stavili všetko na jednu kartu, vlastne jedinú, ktorú demokrati poznali a uznávali. Na legálne, parlamentné alebo aspoň prezidentské riešenie krízy. (…) O inom spôsobe neuvažovali, nemali žiadnu alternatívu pre prípad, že komunisti pôjdu práve opačným smerom, teda k mimoparlamentnému riešeniu, ktoré napokon dlho a systematicky pripravovali.“

Trefne popísal konanie demokratov niekdajší český premiér Petr Pithart: „Oni prišli na ihrisko a boli vystrojení na tenis, ale hralo sa rugby. ”

25. február 1991: Koniec Varšavskej zmluvy
Nasledovali politické procesy, popravy, zatýkanie, väznenie odporcov režimu. Nasledovalo 41 rokov morálneho i ekonomického úpadku, ktorý ešte aj dnes niektorí nazývajú pokrokom, pretože ho prekryla fasáda v podobe bytov zadarmo a mlieka za dve koruny. Úpadok to však bol – veď komunistický systém sa nepodarilo udržať ani v krajine, o ktorej sa naše generácie učili ako o jeho kolíske.

Zhodou okolností, ak sa od tzv. Víťazného februára prenesieme o rovných 43 rokov neskôr, tak práve 25. februára 1991 sa najvyšší predstavitelia šiestich členských krajín Varšavskej zmluvy dohodli na rozpustení a zrušení vojenských štruktúr tohto paktu. Mimochodom, išlo okrem iného o jeden z krátkodobých – a úspešne dosiahnutých – cieľov Visegrádskej skupiny, ktorá sa tesne predtým sformovala.

Niekedy sa za jedinú spoločnú operáciu Varšavskej zmluvy označuje tragická invázia sovietskych a ostatných spojeneckých vojsk do Československa v auguste 1968. Ako však upozorňujú historici, nešlo o oficiálnu akciu. Tak či onak je bilancia Varšavskej zmluvy tristná. Sovietske vojská z Česko-Slovenska napokon odišli a nechali po sebe zdevastované priestory kasární a cvičísk, ale rovnako zdevastované spoločenské a historické povedomie.

História sa po 43 rokoch uzavrela. Spolok sovietskych satelitov, do ktorého boli Česi a Slováci v roku 1948 dotlačení, po desaťročiach zanikol. Okrem iného aj preto, že Sovietsky zväz mal sám o sebe svoje dni zrátané – no najmä preto, že zanikol totalitný režim, ktorý ho ako červená krvou obetí nasiaknutá malta, držal pohromade.
Sloboda v čase COVID-u
Nezaniklo však imperiálne videnie sveta – napríklad, že „toto je priestor našich záujmov“ –, ktorého prvky možno nájsť v ruskej politike podobne ako Stalinove sochy v krajine, či vzývanie stalinskej éry prítomné v spoločnosti. (Napriek tomu, že azda najviac na ňu doplatili práve Rusi, Ukrajinci, Bielorusi a ostatní obyvatelia Sovietskeho zväzu.)

Ostávajú otázniky, či je možné opätovne prísť o slobodu. Najmä v čase, keď mnohí považujú za ohrozenie ich osobnej slobody, ak musia nosiť rúško, je zavretá ich obľúbená kaviareň, či ich počas seniorských hodín nevpustia do obchodu. Na pozadí dejín je však zrejmé, že si pojem slobody zaslúži oveľa zásadnejšiu či hodnotnejšiu definíciu, než len náš vlastný životný štandard.

A ostáva otázka, či si dokážeme slobodu udržať v prípade, že bude naozaj ohrozená. Či opäť rozpoznáme, že sa nehrá tenis, ale že si súper oblieka rugbistickú výstroj.

Doteraz takéto indikátory viac či menej fungovali. Ale globálne krízy ako napríklad pandémia COVID-u – ale aj iné, ktoré môžu v 21. storočí prísť –, môžu naše vnímanie vecí a základných hodnôt, vrátane slobody, výrazne zmeniť.