< sekcia Publicistika

KOMENTÁR M. KOPCSAYA: Vojna sa zatiaľ nekoná, stratégiu máme

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

M. Kopcsay komentuje Bezpečnostnú stratégiu SR, na ktorú sa čakalo šestnásť rokov.

Nie žeby bola Bezpečnostná stratégia SR (a príbuzná Obranná stratégia SR) zázračnou listinou, ktorú v prípade ohrozenia stačí vytiahnuť z trezoru a nepriateľ sa dá na ústup. Ide však o jeden zo základných dokumentov, ktorý definuje aktuálne bezpečnostné riziká štátu a hovorí o spôsoboch ako sa s nimi vyrovnať.

Slovensko tento dokument nemalo aktualizovaný celých 16 rokov, a to napriek všetkému, čo sa v jeho okolí za posledné roky stalo – počnúc ruskou anexiou Krymu cez vojnu na východnej Ukrajine, utečeneckú krízu, až po konflikt v Sýrii.

Na rovinu, hoci aj s istým zjednodušením sa dá povedať, že Slovenská republika nedokázala prijať bezpečnostnú stratégiu v novej podobe najskôr preto, že si to neželalo Rusko. A zrejme to bol bližšie nešpecifikovaný ruský vplyv (a nielen snaha zalíškať sa putinofilným voličom), čo primälo SNS počas minulého volebného obdobia vopchať nohu do dverí a viac či menej otvorene sabotovať schvaľovací proces.

Rusko a NATO
Pripomeňme, že predošlú Bezpečnostnú stratégiu SR prijala vláda Mikuláša Dzurindu 13. júla 2005 a parlamentu ju odobril 27. septembra 2005. Tento dokument okrem iného reagoval na teroristickú hrozbu, ktorá sa ako nový fenomén začínajúceho 21. storočia ukázala v plnej sile 11. septembra 2001.

V tom čase Rusko spolupracovalo so Západom a dokonca sa zúčastňovalo spoločne s NATO na spoločnom programe Partnerstvo pre mier. Generálny tajomník Aliancie lord Robertson neskôr povedal: „Prvýkrát od svojho založenia NATO aktivovalo článok 5. Washingtonskej zmluvy a použilo sily Spojených štátov a Stredomoria ako súčasť vojny proti terorizmu. Rusko bez váhania stálo pri nás, poskytujúc politickú a praktickú podporu. Tento akt bol vítaný ako dôkaz novej solidarity v euro-atlantickej sfére.“

Predstavitelia NATO a Ruska podpísali 28. mája 2002 v Ríme deklaráciu, ktorou vznikla Rada NATO – Rusko, čo – ako píše slovenské ministerstvo zahraničných vecí – bolo „odrazom posunu vzájomnej spolupráce medzi NATO a Ruskom na kvalitatívne novú, vyššiu úroveň“. Vo februári 2005 hostila Bratislava prezidentov USA a Ruska, ktorí tu rokovali na spoločnom summite.

No v horizonte niekoľkých ďalších rokov sa niečo zmenilo. Keď Rusko v roku 2014 anektovalo Krym a rozhorel sa konflikt na východe Ukrajiny, presťahovali sa najväčšie bezpečnostné riziká hneď za slovenské humno. V tom čase bola krajina už dávno zasiahnutá hybridnou vojnou a propagandou, pospolitým ľudom kolovali maily krikľavým farebným písmom vykresľujúce rozklad a úpadok Západu, koniec Ameriky a triumfálny nástup novej éry reprezentovanej Ruskom, Putinom, Eurázijskou úniou či bizarným spolkom BRICS.

Fico: Bude vojna!
Už len hrozba destabilizácie, nebezpečný precedens prekresľovania hraníc (Európa asi nič výbušnejšie a ničivejšie nepozná) a možnosť náporu utečencov na východnej hranici boli – ako reálne zhodnotené hrozby – dostatočným dôvodom preto, aby Slovensko po rokoch nanovo zadefinovalo bezpečnostné riziká a odpovede na ne.

Nehovoriac o tom, že niektorí vykresľovali aj temnejšie scenáre. Fico v roku 2014 tvrdil, že vojenský konflikt v súvislosti s Ukrajinou je pravdepodobný až na 70 percent. „Nechcem preháňať, ale môžem potvrdiť, že som mal v poslednom období niekoľko významných stretnutí, ktoré boli dôverné. Pravdepodobnosť vojenského konfliktu je na 70 percent a hovorím o veľkom vojenskom konflikte,“ povedal Fico.

Tým prekvapujúcejšie je, že ani počas aktuálneho volebného obdobia, ani počas celého ďalšieho (2016-2020) garnitúra, ktorú viedol, nedokázala Bezpečnostnú stratégiu SR prijať. Presnejšie, dokázala ju vypracovať, vláda ju v októbri 2017 dokázala schváliť, dokonca jednomyseľne, no tým sa veci definitívne zastavili.

Slovenská národná strana, ktorej predseda Danko bol zjavne čoraz viac očarený ruskými matrioškami, opakovane zhadzovala dokument na parlamentnej pôde zo stola. A ani sa netajila hlavnou výhradou – mala problém s tým, že stratégia, hoci veľmi „kulantne“ zaradila Rusko medzi hrozby.

Ťažko obnoviteľný konsenzus
Nemožno však viniť len SNS. Samotný Fico napríklad na konci roku 2019 nevnímal Bezpečnostnú stratégiu SR ako „silnú tému“. Nuž, vojna, ktorou strašil päť rokov predtým (prečo vlastne?) sa nekonala a parlament mal plné ruky práce s Istanbulským dohovorom, ktorý by bol dokázal symbolicky roztrhať na márne kúsky hoci aj päť razy denne.

Líniu v medzinárodnej politike v Smere už dávno neurčoval minister Lajčák, ale poslanec, ktorého meno sa nevyslovuje. A premiér Pellegrini alibisticky tvrdil, že stratégiu schválila vláda, veď napokon vieme, kto sú naši spojenci – a to stačí. Jedinou stranou, ktorá si udržala konzistentné postoje, bol Most-Híd a jeho predstavitelia (Bugár, Ondrejcsák, Cséfalvayová).

Najvážnejším aspektom problému pritom možno ani nebola absencia samotného dokumentu v aktuálnej podobe, ako skôr rozpad zahraničnopolitického konsenzu – teda na Slovensku donedávna celkom spoľahlivej schopnosti všetkých relevantných politických síl zhodnúť sa na zásadných veciach v oblasti bezpečnosti a medzinárodných vzťahov. Ak toto odrazu prestalo platiť, dalo sa to chápať ako varovný signál, že Slovensko v hybridnej vojne práve prehráva.

Ani teraz, keď je konečne po 16 rokoch nová Bezpečnostná stratégia znovu prijatá, sa zo znovuzrodeného konsenzu netreba predčasne tešiť – z opozície, ak nerátame antisystémového a proruského Kotlebu a spol. – sa za dokument nezdvihla ani jedna jediná ruka. Ani jeden smero-hlas.

Ale ak súčasná vláda prijala stratégiu na pôde parlamentu v priebehu necelého roka, potom dokázala aspoň jedno – urobiť zo Slovenska opäť svojprávnu krajinu.