< sekcia Publicistika

KOMENTÁR M. KOPCSAYA: Volí sa počas volieb, počas krízy sa koná

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

M. Kopcsay komentuje aktuálne opatrenia proti šíreniu ochorenia COVID-19.

Rúška nenosíme ani kvôli Matovičovi ani kvôli Mikasovi. A pandémia nie je priestor na vyjadrovanie politických sympatií či antipatií.

Korona sa strmo rozbehla do druhej vlny a privolala tak opäť ďalšie razantné opatrenia päť minút pred dvanástou, alebo aj o – a či po – dvanástej. To sa ukáže až s časovým odstupom, podľa toho, ako prijaté kroky zaberú.

Opäť sa však potvrdzuje, že Slovensko patrí do civilizačného a kultúrneho priestoru, v ktorom zrejme platí viac autorita ľudí, než autorita pravidiel. Pravidlá, normy, nariadenia a zákazy si zosobňujeme. Stotožňujeme si ich s osobami (inštitúciami), ktoré ich tvoria a vynucujú ich dodržiavanie. A vytvárame si k nim vlastný vzťah. A až potom sa rozhodujeme, či ich rešpektovať alebo nie. To je veľká komplikácia v prípade, ako je súčasná pandémia: Keď potrebujeme konať rýchlo, efektívne a výsledok tohto konania vo veľkom prípade závisí od kolektívnej zodpovednosti a disciplinovanosti.

Treba preto hneď na začiatku povedať, že aj keď sú členovia vlády s premiérom na čele, alebo odborníci z Pandemickej komisie práve tými ľuďmi, ktorí opatrenia prijímajú a tlmočia ich verejnosti, nie sú ich adresátmi. Rúška nenosíme ani kvôli Matovičovi ani kvôli Mikasovi. Tak ako v obci nedodržiavame päťdesiatku kvôli ministrovi vnútra či kvôli policajtom. V skutočnosti je motívom tohto dopravného predpisu len a len bezpečnosť premávky tam, kde sa vyskytuje viac chodcov, áut, atď...

Je hrozivé čítať dnes na sociálnych sieťach komentáre typu, že „nosenie rúšok je vecou názoru“ a „každý má na svoj názor právo“. Ak sa vrátime k paralele s cestnou premávkou, je to presne to isté, ako keby vodič trval na tom, že po meste môže jazdiť stodvadsať, pretože je to jeho názor, na ktorý má právo. Napokon, mnohí tak aj konajú.

Vrcholom cynizmu a morálnym suterénom sú potom úvahy o tom, že COVID neexistuje, je to len podvod, umelá hrozba, sprisahanie, spiknutie, zomiera naň „len“ toľko a toľko ľudí.


Odborné polemiky vs. Matovič a Sulík


Isteže sa na túto tému dajú viesť – a aj sa vedú a aj sa viesť budú – odborné polemiky. Napríklad minister práce, sociálnych vecí a rodiny Milan Krajniak píše na sociálnej sieti: „Momentálne je na Slovensku približne 200-tisíc pozitívnych ľudí – evidovaných testovaných pozitívnych je 15-tisíc, ale odhadovaný koeficient je dnes minimálne 10. Zjednodušene povedané, každý 25. človek, ktorého stretnete, je pozitívny.“

Oproti tomu matematik Richard Kollár publikoval tri odhady, ktoré poukazujú na rozpätie 20 až 45-tisíc infikovaných. Pripomína omyl Inštitútu zdravotnej politiky, ktorý vo svojej prognóze ešte počas prvej vlny na jar nastrašil verejnosť odhadovaným počtom vyše 500-tisíc infikovaných. (Mimochodom bol to vtedajší premiér Pellegrini, kto na základe vtedajších analýz hovoril, že sa môže nakaziť do 40 percent obyvateľstva a že môžu prísť dni, keď môže pribudnúť aj 40-tisíc nakazených... No a zazlieva mu to dnes niekto?)

Ibaže ak aj vedec tvrdí niečo iné, než člen vlády Krajniak – podobne ako aj Pellegrini a IZP tvrdili niečo, čo napokon realita nepotvrdila – je tu dôležitý spoločný menovateľ. Matematik Richard Kollár hovorí: „Opäť šermujeme číslami, ktoré nedávajú v danej situácii žiaden zmysel. A hlavne nahrávame konšpirátorom.“

Nijako však nespochybňuje závažnosť ochorenia COVID-19. Ide len o hľadanie optimálneho spôsobu, ako nákazu čo najefektívnejšie zdolať, a tiež, ako nevyhnutné opatrenia čo najdôveryhodnejšie prezentovať.

Dokonca ešte aj spor medzi Matovičom a Sulíkom – ak ho vnímame ako spor o tom, nakoľko adresné, alebo plošné majú byť zavádzané opatrenia – je legitímny a mohol by byť konštruktívny, ak by ho jeho aktéri viedli normálne, civilizovane a nie urazenými odkazmi cez sociálne siete.


Na vojne a v kríze sa nediskutuje


Žiaľ, realita je taká, že na Slovensku autorita pravidiel z rôznych historických a genetických dôvodov bohvieako nefunguje – možno preto, že Slováci majú vžité situácie, keď im tieto pravidlá nanucovala nejaká vonkajšia moc (feudálna, uhorská, komunistická) a nestihli si osvojiť fakt, že teraz už sú to pravidlá ich, resp. ich zástupcov (na čo je potrebný dostatočne dlhý demokratický vývoj).

Ako sme už naznačili, vplyvným faktorom, bohužiaľ, nie je ani obyčajná ohľaduplnosť, citlivosť, empatia a solidarita. Sociálne siete sa stávajú arénou celkom opačných tých najtemnejších a najvulgárnejších emócií – spomeňme si na hulvátske prejavy na adresu Milana Kňažka, keď ochorel na COVID, či výpady na margo seniorov, len čo sa im majú opäť zaviesť špeciálne „nákupné hodiny“. (Možno to fakt nie je dobrý nápad.)

Vyplýva z toho, že ten, kto opatrenia prijíma, prezentuje a tlmočí ľuďom, musí rátať s tým, že on je autoritou, ktorá svojím vystupovaním priamo ovplyvňuje úspešnosť a prijatie navrhovaných krokov. A mal by sa ako autorita aj správať – hoci vieme, iste, že je to široký pojem.

A na druhú stranu treba i občanom jasne povedať, že boj proti COVID-u nie je priestorom pre vyjadrovanie politických sympatií a antipatií. Je to možno nadsadený príklad, ale do značnej miery platí i pre dnešnú situáciu: Tak ako sa ani na vojne veliteľovi neodporuje a o jeho príkazoch sa nediskutuje, pretože na to nie je priestor a čas, podobne i v kritickej situácii musí existovať nejaká elementárna disciplína.

Názor na ktoréhokoľvek politika bude možné vysloviť vo voľbách. Ak budú občania nespokojní s jeho prácou, uštedria mu volebnú porážku. Teraz však treba poraziť COVID.