< sekcia Publicistika

KOMENTÁR M. KOPCSAYA: Vypnuté Slovensko ako liek na koronavírus

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Kým strach z vírusu alebo z ochorenia je konkrétny a spracovateľný, oveľa horšia je úzkosť z neznáma, z nejasnej budúcnosti, analyzuje Márius Kopcsay možnosť celoslovenského blackoutu.

Premiér povedal: „Buď tma!“ A bola tma. Návrh Igora Matoviča raz a navždy zúčtovať s novým koronavírusom formu tzv. blackoutu, teda dočasného „vypnutia“ krajiny, je vďačnou témou do diskusií počas dlhých karanténnych večerov.

Prvou možnosťou totiž podľa Matoviča je, že si Slovensko udrží nízke počty infikovaných, no bude ekonomicky zomierať. „Druhá možnosť je taká, že urobíme s vírusom krátky proces, ako to urobili v čínskom Wu-Chane, keď tam veľmi rýchlo, drastickými hygienickými opatreniami vírus eliminovali na minimum. Toto sú dve voľby, pred ktorými stojíme. Chcem preto, aby sme sa ako spoločenstvo rozhodli, ktorou cestou pôjdeme,“ povedal premiér.

Teda áno, ostáva prvá „maličkosť“, rozhodnúť sa. Ako na domovej schôdzi. Odhlasovať si povedzme formou nejakej internetovej ankety, či prijmeme dočasne (na dva-tri týždne?) výnimočný stav a vojenskú disciplínu.

No a potom ostáva ďalší detail: Opatrenie zrealizovať a modliť sa, aby „zabralo“.


Ako v Simpsonovcoch


V porovnaní s čínskym Wu-chanom, teda čínskym epicentrom nákazy, ktoré Matoviča inšpirovalo, tu totiž ide o uzatvorenie celej krajiny – nie jedného mesta a jeho okolia. Keby chcel premiér „vypnúť“ nejaké slovenské mesto, tak ako to na Morave zažila Litovel, bol by to možno reálnejší recept.

Občan a laik však v tejto chvíli ťažko zaujme stanovisko k odstaveniu krajiny, ktorá sa navyše nedá obohnať ostnatým drôtom či prikryť skleným zvonom ako mestečko Springfield v celovečernom filme o Simpsonovcoch.

A práve tu narážame na problém koronavírusu, a či skôr diskusie okolo tejto zložitej témy. Informácií o nej je viac, než mikroorganizmov vo vzduchu, nehovoriac už o úvahách a domnienkach.

Jednotné nie sú názory ani len na to, či je užitočné nosenie rúšok na otvorenom priestranstve. Ešte väčším problémom sú prognózy – ako bude pandémia postupovať, koľko obetí si ešte vyžiada a do akej miery položí na kolená ekonomiku, ktorá je už teraz v silných bolestiach.


Odhad strieda odhad


Ešte v polovici marca, na sklonku Pellegriniho vlády sa verejnosť oboznámila so štúdiou Inštitútu zdravotnej politiky, podľa ktorej by sa dokopy mohlo nakaziť vírusom do 40 percent populácie, čo je vraj úspech, veď v niektorých štátoch to môže byť aj 80 percent. A v čase vrcholu očakávaného koncom mája by počet infikovaných presiahol pol milióna, teda by bol chorý jeden z desiatich Slovákov.

No už pri porovnaní s mimoriadne dramatickou situáciou v Taliansku laikovi takéto čísla nejdú do hlavy. Ako vo svojej analýze poukázal Fero Múčka na portáli postoj.sk, táto štúdia bola skôr tzv. stress-testom a rátala „preventívne“ s predpokladom vyššej infekčnosti vírusu. Po miernej korekcii a aktualizácii tu máme v závere marca ďalšiu štúdiu. A zrazu hop! – maximum nakazených je už „len“ tretinové, teda 170-tisíc, zato však vírus bude otravovať možno do leta, možno celý rok a nepríjemné opatrenia spolu s ním.

V hre je stále aj časťou odbornej verejnosti diskutovaná možnosť, že bez povšimnutia (teda bez zjavných príznakov) vírus navštívil oveľa väčšiu časť spoločnosti a možno už dávnejšie, teda sme dnes svedkami dramatických vyvrcholení v rôznych končinách sveta.


Úzkosť z budúcnosti


Nečudo, že politici uvažujú o iných riešeniach, teda aj o vypnutí krajiny. Ako upozorňujú aj psychológovia, kým strach z vírusu, alebo z ochorenia, je konkrétny a ako-tak spracovateľný, nepredvídateľný vývoj a neznáma budúcnosť naháňajú oveľa viac hrôzy. To už je ozajstná úzkosť z neznáma, z neistej perspektívy. A celkom logicky túto náladu kopíruje ekonomika, ktorá je na paniku mimoriadne citlivá.

Falošné nádeje sú v takejto situácii rovnako nebezpečné ako šírenie paniky. Koľko to ešte potrvá? To je základná a nezodpovedateľná otázka, ktorú si všetci kladú. Každý by rád vedel aspoň približne, ako bude v najbližších mesiacoch žiť. A mnohí sa pýtajú nielen ako – ale aj z čoho...

Našu budúcnosť podmieňujú nové a nové fakty, ktoré sa denno-denne objavujú, alebo môžu objaviť (vývoj v rôznych štátoch, na Slovensku, vývoj vakcíny, nové vedecké zistenia, atď...)

Treba dodať, že Matovičova vláda, ktorá prišla ku kormidlu pre ňu v tom najhoršom možnom čase, si vôbec nepočína zle, skôr naopak. Po tom, ako vysvitli kajetánsko-kičurovské kšefty a iné prejavy buď nepripravenosti na vírus, alebo dokonca obohacovania sa na tomto nešťastí, jej počínanie sa dá kvalifikovať ako zodpovedné, najmä ak je reč o konkrétnych krokoch (Fond vzájomnej pomoci, vyššia miera testovania, testy v marginalizovaných komunitách, atď...)

Lenže ako zisťujeme – a to by noví politici mali prijať do portfólia svojich skúseností – dôležité je nielen čo sa v súvislosti s koronavírusom robí, ale aj čo sa hovorí. Alebo niekedy aj, v lepšom prípade, nehovorí.