< sekcia Publicistika

KOMENTÁR MÁRIUSA KOPCSAYA: Je zle

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Slovensko nie je prvé len v počte prípadov, ale aj v bezcitnosti.

Všetci si z detstva pamätajú na svojich rovesníkov – a možno ste takými aj boli – ktorým rodičia hovorili: Nelez k susedovi na jahody, uhryzne ťa jeho pes. No a ony liezli k susedovi do záhrady na jahody a uhryzol ich jeho pes.

Vedeli sme, že ak nie je zaočkovaná ani polovica populácie, je to málo. No a je zaočkovaná menej než polovica populácie a je to málo.

Očkovanie nikomu nezabezpečí nesmrteľnosť, ani dokonalú imunitu. Dokonca ani nemôžete nikomu zaručiť, že nebude mať žiadne vedľajšie účinky. Ako ukazuje prípad superpreočkovaného Portugalska, nie je to ani dokonalá hrádza proti rastúcemu počtu nakazených.

Ale predsa len – vzťah medzi percentom zaočkovaných a počtom vážnych či smrteľných prípadov COVID-u je zreteľný. Čím je podiel zaočkovaných väčší, tým menej ľudí na pľúcnej ventilácii a na cintorínoch. Čo chceme viac?

Napokon, práve toto je možno i naše šťastie v nešťastí vo chvíli, keď počty nakazených v tretej vlne začali lámať rekordy. Obetí mohlo byť ešte viac. Ale bolo by zvrátené sa utešovať, že ich je málo. Škoda je každého vyhasnutého života. Najmä ak nemusel vyhasnúť.

Mizéria
Lockdown, ktorý prišiel, je zlé riešenie v situácii, keď všetky dobré došli. Čo robiť? Určite je nevyhnutné obmedziť pohyb a stretávanie sa ľudí. Ale pre zatvorené prevádzky je to katastrofa. A na druhej strane s otvorenými školami lockdown na odvrátenie katastrofy nemusí stačiť, ako upozorňovali aj odborníci, lež politická ľúbivosť prevážila nad ich názorom.

Isteže, vláda má nesmierne úzke manévrovacie možnosti a dva týždne v teple domovov môžeme premýšľať, čím si spôsobila nedostatok vlastnej prirodzenej autority. Nemohla sa na dnešnú situáciu lepšie pripraviť?
A potom: V Česku napríklad aj odchádzajúci premiér Babiš vyzýva ľudí, aby sa očkovali. A nastupujúca zostava Petra Fialu je rovnakého názoru. Aspoň nejaká kontinuita, aspoň akýsi spoločný menovateľ. To na Slovensku nemáme, však?

Tu opozičná polovica politickej scény nadbieha antivaxerom najtvrdšieho rangu – nie, nehovoríme o ľuďoch, čo sa z takých či onakých príčin boja vakcinácie, ale o agresívnych šíriteľoch konšpiračných bludov. Zástupcovia Smeru vystupujú v konšpiračných médiách, opozičné strany organizujú mítingy...

Pellegrinimu môžeme vďačiť aspoň za výzvu voličom, nech sa správajú zodpovedne. Ale v mizérii je to málo. Mizériou pritom nie je len fakt, že je Slovensko v prírastkoch prípadov na počet obyvateľov najhoršie na svete.

Strach
Mizériou je situácia v nemocniciach, kde zomierajú ľudia, lekári a personál padajú od vyčerpania. A namiesto vďaky počúvajú vyhrážky a nadávky. Sledujú vyhasínajúci dych dusiacich sa pacientov a zároveň sú konfrontovaní s ľudskou nenávisťou.

Vlani sme lekárom tlieskali. Dnes internety ľutujú dobrodruhov, čo vyvolávajú incidenty v obchodoch kvôli noseniu rúšok, agresorom, ktorí atakujú očkovacie tímy.

Je smutné vidieť, ako mnohí trávia hodiny na internete hľadaním argumentov prečo sa neočkovať – ako sa kto zaočkoval, a predsa zomrel, alebo ochorel. Ako vymýšľajú a šíria zložité teórie o sprisahaní proti ľudstvu, o plánoch ako ho ovládnuť alebo zdecimovať – namiesto toho, aby si dali rúško, alebo sa šli zaočkovať. Ako zdôvodňujú, prečo COVID neexistuje, alebo je nafukovanou hrozbou, než aby sa pozreli do očí faktu, že štvrť miliardy prípadov a päť miliónov mŕtvych na svete sú realitou.

Slovensko nie je prvé len v počte prípadov, ale aj v bezcitnosti. A to je ešte horšie, než zlé.
Motiváciou, ktorá u nás tradične zaberá, je strach. Ale aj to je motivácia. Počty očkovaných sa začali výrazne dvíhať, lebo mnohí pochopili, že vakcináciou nerobia službu ani vláde, ani farmaceutickým firmám, ale sebe – a najmä svojim blízkym. Apel duchovných na veriacich, aby sa dali zaočkovať práve z lásky k svojim blížnym, je určite trefnejší, než frustrujúca lotéria a reklamným klišé poznamenané kampane.

Nádej
Práve očkovaným, alebo prebúdzajúcim sa očkovaným momentálne vláda dlhuje najviac. Vopchala ich do jedného vreca s neočkovanými. Dokonca sa objavujú príklady firiem, ktoré si nové pravidlá vyložili po svojom – neočkovaných nechali doma, očkovaní za nich robia dvojnásobne. Vivat, sláva! Pamätáme si na školské časy, keď učitelia nadávali žiakom, čo boli v škole za tých, ktorí chýbali.

Hoci na druhej strane by očkovaní nemali klesať na mysli. Neočkovali sa predsa v mene očakávaných výhod, ale preto, lebo to považovali za správne. Nech nie sú smutní, ak ich dnes nik okrem Remišovej nepotľapká po pleci – znížili šance, že skončia v nemocnici.

Bez ohľadu na to sa však zo všetkého najviac žiada rozumná stratégia, ktorá pozitívny trend v zaočkovanosti podchytí. Nie frázami o tom, že je očkovanie sloboda. Vyberať si slobodne môžeme za normálnych okolností. V krízových situáciách to možné nie je a každý rozumný človek to pochopí tak ako dieťa s priemerným IQ a pudom sebazáchovy rozpozná hrozbu v podobe susedovho zlého psa.

Zo všetkého najviac sa žiada nádej. Náznak riešenia. A snaha zjednotiť znesvárenú spoločnosť ponad deliacie čiary. Lebo spoločnosť sa nedelí na očkovaných a neočkovaných. Ani na voličov opozície a koalície. Delíme sa na slušných a neslušných, čo sa vyhrážajú lekárom a predavačkám. Na ochotných pomôcť a na neochotných a spochybňujúcich všetko v teple svojich internetov. A realistov akceptujúcich, že je tu vážny problém, ktorý treba riešiť – a na konšpirátorov.

Je zle, ale ešte vždy závisí od našej rozvahy, aby nebolo ešte horšie.