< sekcia Publicistika

KOMENTÁR MÁRIUSA KOPCSAYA: Zradná hrubá čiara miesto bodky

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Poučenie spred tridsiatich rokov: Demokratický štát má nielen právo, ale aj povinnosť chrániť princípy, na ktorých je založený.

Dvojnásobnú bodku (nie však dvojbodku) za komunistickou érou dal 4. október 1991. Slobodné a demokratické Československo so Sovietskym zväzom podpísali novú dohodu o spolupráci, ktorá podľa vtedajšieho sovietskeho ministra zahraničných vecí Borisa Pankina znamenala skoncovanie s totalitnou minulosťou – vrátane použitia sily voči Československu v auguste 1968. „Akcia bola zasahovaním do vnútorných záležitostí tohto štátu, nezlučiteľným s normami vzťahov medzi suverénnymi štátmi,“ odkázal Čechom a Slovákom Pankin, zástupca krajiny, ktorá v tom čase rátala posledné týždne svojho života, keďže k 26. septembru 1991 sa Sovietsky zväz rozpadol.

Podobnou optikou sa však na sovietsku inváziu dívali aj ruskí lídri – vrátane Putina v začiatkoch svojej éry. Až kým v ruskej spoločnosti a jej politickej elite opäť nenarástla hladina resentimentu a imperiálneho apetítu.
Ďalšou bodkou za totalitnou minulosťou bol lustračný zákon, ktorý takisto 4. októbra 1991 prijal česko-slovenský federálny parlament.

Lustračný zákon vymedzoval okruh verejných funkcií, ktoré nemohli zastávať spolupracovníci komunistickej Štátnej bezpečnosti, aktívni komunistickí funkcionári, milicionári a ďalšie osoby spojené s totalitnou mocou. Zákon vymedzoval obdobie, ktoré diskvalifikovalo takéto osoby, dvoma historickými dátumami: Od 25. februára 1945 do 17. novembra 1989.


Zahladené či falošné stopy
Samozrejme zákon vyvolával už v čase svojho schvaľovania vášnivé diskusie. Ako konštatuje právnik Jiří Kozák, pri reflexii minulosti vyvstáva otázka právnej kontinuity s bývalým režimom. Demokratický štát a jeho hodnoty sa absolútne rozchádzajú s hodnotovým systémom a represívnym charakterom totalitnej spoločnosti. „Poňatie právneho štátu založeného na demokratických a ľudskoprávnych princípoch značne limituje proces postihovania minulých zločinov, keďže vo všeobecnosti netoleruje retroaktivitu, kolektívnu vinu a prezumpciu viny,“ konštatuje Kozák.

Inými slovami, kolaboráciu s nedemokratickou mocou nemožno oplácať rovnako nedemokratickými postihmi. Na druhej strane po Novembri 89 vyvstala celkom pochopiteľná potreba zabraňovať prenikaniu niekdajších komunistických kádrov do demokratických štruktúr.

Lustračný zákon vstúpil do platnosti 1. januára 1992 a ešte v tom istom roku sa podpísalo 99 poslancov pod podanie na Ústavný súd ČSFR, ktorý vydal svoj nález 26. novembra 1992. V ňom označil niektoré ustanovenia za odporujúce Listine základných práv a slobôd a článku 4 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Ostatné námietky však ústavný súd zamietol, teda lustračný zákon ako celok odobril.

Problémom lustračného zákona a lustrácii vôbec bolo dokazovanie, že dotyčný vedome spolupracoval s ŠtB. Je známe, že ŠtB veľkú časť zväzkov skartovala (od novembra 1989 do januára 1990 malo byť skartovaných 2643 z 3913 zväzkov kandidátov tajnej spolupráce a 9176 z 13.346 zväzkov dôverníkov).

Evidencia ŠtB nebola tiež spoľahlivá a dôveryhodná. Stačí si spomenúť na množstvo prípadov verejne známych osôb, ktoré čelili podozreniu zo spolupráce s ŠtB, no súd ich napokon očistil. Vedomá spolupráca sa podľa vtedajšieho nálezu ústavného súdu nedá dokázať v prípade dôverníkov či kandidátov.


ŠtB to nevzdávala
Niektoré pasáže z rozhodnutia ústavného súdu stoja za zamyslenie i dnes. Napríklad fakt, že totalitná moc „porušovala nielen ľudské práva, ale aj vlastné zákony“. „Na potláčaní práv a slobôd ľudí sa podieľali orgány a organizácie, činnosť ktorých nemala zákonnú oporu buď vôbec (Ľudové milície), alebo bola táto činnosť až dodatočne legalizovaná (akčné výbory, previerkové komisie),“ konštatoval ústavný súd.
Čo je však podstatné, „demokratický štát má nielen právo, ale aj povinnosť chrániť princípy, na ktorých je založený“. Teda nemohol byť nečinný, ak sa vedúce miesta vo verejnej správe obsadzovali podľa neprijateľných kritérií totalitného systému, hoci nemohol ani tolerovať preferenciu či favorizovanie jednej skupiny občanov pred inými založené len na príslušnosti k určitej strane.

Ústavný súd tiež uviedol: „Každý štát, tým skôr taký, ktorý bol nútený strpieť počas viac než 40 rokov porušovanie základných práv a slobôd zo strany totalitnej moci, má právo pri nastolení demokratického zriadenia uplatniť také zákonné opatrenia, ktoré smerujú k odvráteniu rizika subverzie alebo možnej recidívy totality...“

Mnohé svedectvá z konca roku 1989 potvrdzovali, že to ŠtB „nevzdávala“ a že mnohí jej ľudia mali ambície zachovať si svoj vplyv. Lustrácie teda z tohto pohľadu predstavovali nedokonalý, ale predsa len jestvujúci plošný nástroj, ktorý mal zabrániť takýmto vplyvom a odfiltrovať komunistickú a najmä eštébácku minulosť.


Definícia totality
Po rozdelení spoločného štátu táto téma na Slovensku prestala rezonovať. Slovenská spoločnosť sa s totalitnou minulosťou vyrovnala osvedčenou metódou hrubých čiar. Aj tento princíp má svoje uplatnenie, napríklad aj Nemci po 2. svetovej vojne napokon museli robiť kompromis so svojou minulosťou.

Dnes navyše prichádza do politiky generácia ľudí narodených po roku 1971, ktorí nezažili ako dospelí komunistický systém, a teda už nemôžu niesť nijakú zodpovednosť v tomto smere.

Problém v našom nedostatočnom vyrovnaní sa s komunistickou érou však tkvie v niečom inom: v riziku, že sa zachoval takpovediac softvér totalitného uplatňovania moci, po ktorom môžu v prípade pokušenia volať a siahať verejní činitelia aj domáhať sa ho ich voliči. Poriadne hrubá čiara za minulosťou – a tiež napríklad fakt, že prakticky nebol individuálne potrestaný nik z vinníkov, ktorí niesli osobnú zodpovednosť za konkrétne trestné činy - vyvolávajú dojem, akoby sa vlastne nič nestalo, akurát teda bolo to lacné mlieko a stavali sa byty zadarmo.

Z kolektívneho vedomia sa vymazáva skutočnosť, že akýkoľvek násilný resp. nedemokratický spôsob riadenia spoločnosti nie je len výmyslom precitlivených intelektuálov v bratislavskej kaviarne, ale dá sa jasne a presne vymedziť a definovať právnymi či politickými termínmi.

Je dôležité si to pripomenúť v čase, keď demokracia prestáva byť samozrejmým a nespochybniteľným pojmom a aj chuť nanucovať iným svoje hodnoty prežíva svoje znovuvzkriesenie... Predsa len od 4. októbra uplynulo 30 rokov a pamäť nás tak trochu zrádza.