< sekcia Publicistika

KOMENTÁR M.KOPCSAYA:Čo znamenajú slová J.Bidena o Putinovi zabijakovi?

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

M. Kopcsay komentuje kontroverzné vyjadrenie amerického prezidenta.

Srdce slovenského rusofila muselo zahorieť spravodlivým rozhorčením po tvrdých slovách amerického prezidenta Bidena na adresu jeho ruského kolegu Putina.

Pripomeňme, že v rozhovore pre americkú televíziu ABC sa Bidena novinár George Stephanopoulos opýtal: „Takže poznáte Vladimira Putina. Myslíte si, že je zabijak?“ Joe Biden sucho prisvedčil: „Áno, myslím.“

Biden sa evidentne vyjadroval aj pod vplyvom zo záverov správy riaditeľstva amerických tajných služieb (DNI) z utorka 16. marca, podľa ktorých malo Rusko zasahovať do amerických prezidentských volieb. A Biden má tak trochu dôvod brať toto zistenie osobne: podľa vyšetrovateľov stála ruská vojenská rozviedka GRU za únikom internej komunikácie medzi predstaviteľmi Demokratickej strany v roku 2016, čo mohlo ovplyvniť už vtedajšiu kampaň a pomôcť Donaldovi Trumpovi, ktorý bol pre Moskvu oveľa prijateľnejším súperom a či partnerom.

Trump, miláčik rusofilov
Prečo? Hneď z niekoľkých dôvodov – vďaka svojmu mentálnemu nastaveniu bol Trump de facto ľahko ovplyvniteľný. Profiloval sa ako antisystémový politik, ktorému sa podarilo vyostriť konflikty v americkej spoločnosti, a to v miere, nad ktorou by v sovietskych časoch zaplesalo aj srdce Leonida Brežneva.

A Trump sa tiež netajil pohŕdavým vzťahom k Európe, najmä tej spoločnej – a tak na starom kontinente pootvoril zadné, predné aj bočné dvierka ruskému vplyvu. Nie náhodou to bol miláčik rusofilov, aj niektorých slovenských.

Vo vymenovávaní dôvodov by sa dalo pokračovať. Každopádne fakt, že Putin zablahoželal Bidenovi k zvoleniu medzi poslednými – stalo sa tak 15. decembra, deň po oficiálnom verdikte Zboru voliteľov – jasne ilustruje vzťah Kremľa k novému prezidentovi a vlastne len predznamenal súčasný vývoj udalostí. (Len pre zaujímavosť, ešte o deň neskôr zablahoželal Bidenovi poľský prezident Duda, ktorý si dobre rozumel s Trumpom. A spomenúť možno slovinského premiéra Janšu, ktorý iniciatívne zagratuloval porazenému Trumpovi...)

Inými slovami, Putin aj Biden vedia – a to už dávno – s kým majú do činenia. Vyjasnili si to hneď v prvom spoločnom telefonáte 26. januára. Biden sa v ňom zmienil otvorene o Navaľnom, o zatýkaní a prenasledovaní ľudí, ktorí sa zúčastňujú na protestoch na jeho podporu. A vyjadril znepokojenie aj z „agresie“ Ruska voči Ukrajine, pričom potvrdil „silnú podporu“ USA pre „suverenitu Ukrajiny“.

Putin pochopil
Biden svojim prirovnaním Putina k zabijakovi v skratke potvrdil svoje presvedčenie, že ruský prezident nesie politickú zodpovednosť – aj za udalosti na Ukrajine, aj za politicky motivované vraždy, útoky či prenasledovania „nepohodlných“ ľudí (politikov, novinárov, aktivistov) v Rusku.

A že Putin jeho slovám porozumel správne, potvrdila aj jeho triezva reakcia: „Keď hodnotíme iných ľudí, alebo dokonca iné štáty, iné národy, tak sa vždy dívame akoby do zrkadla. Vidíme v ňom vždy seba. Pretože vždy prehadzujeme na druhého človeka to, čo sami dýchame, čím v jadre sme,“ povedal Putin v duchu jungovského psychoanalytického učenia. A pripomenul tiež riekanku svojho detstva: „Kto to hovorí, ten to je.“

Samozrejme že USA majú na konte množstvo viac i menej sporných vojenských dobrodružstiev. Nech si však o nich myslíme čokoľvek, v prípade intervencie do Iraku bol terčom diktátor Saddám, v prípade Afganistanu to bol teroristický Taliban...

Na druhej strane Rusko po množstve iných zmrazených či horúcich konfliktov vo svojom okolí (Gruzínsko), ktoré Západ dlho toleroval, vstúpilo pred siedmimi rokmi do otvorenej vojenskej hry na východe Ukrajiny. Nešlo o vojenský zásah proti diktátorovi či teroristom, ale o intervenciu v krajine, ktorá sa slobodne rozhodla vydať na cestu zbližovania sa s Európskou úniou. Z tohto pohľadu teda neobstojí povrchné porovnávanie typu – aj Američania aj Rusi majú svoje záujmy a majú maslo na hlave.

Je to aj náš záujem
Ak je americkým záujmom funkčná, demokratická a v mieri nažívajúca Európa, potom takýto záujem v ničom neodporuje záujmu radového Európana. Slováka nevynímajúc.

Naopak, ak je záujmom Ruska oslabiť Európu, je užitočné vnímať túto hrozbu realisticky (teda nie hystericky, ale ani ju nepodceňovať) a mať na ňu pripravené odpovede. Biden vo februári povedal: „Viem, že minulé roky boli pre vzťahy s EÚ náročné, ale môžem vám sľúbiť, že Amerika je odhodlaná spolupracovať.“ Alebo v skratke: „Amerika je späť. Transatlantické spojenectvo je späť.“

Biden teda nedáva najavo nič iné, len odhodlanie byť nie štatistom, ale autoritou v medzinárodných vzťahoch a stať sa protiváhou ruským zahraničnopolitickým ambíciám. Zároveň je jasné, že predstavitelia Ruska aj USA, sú odkázaní na vzájomný dialóg, ktorý napokon nikdy nevyhasol ani v časoch tej najstudenšej vojny.

Mimochodom, keď už je reč o porovnávaniach americkej demokracie s demokraciou karpatsko-uralského typu, Putin je prezidentom od roku 2000 a s krátkou pauzou, kedy formálne vládol jeho klon Medvedev, je pri moci dodnes. Nemá opozíciu, nemá kritikov, národ ho zbožňuje. V USA je Biden už piatou hlavou štátu.

Či je to dobre alebo zle, nám možno okrem iného napovie porovnanie počtu Slovákov, ktorí odchádzajú za štúdiom a za prácou do USA – a do Ruska.