Quantcast
< sekcia Publicistika

KOMENTÁR P. DEMEŠA: Slovensko vo víre geopolitiky

Foto: Teraz.sk

Predstava, že sa po vstupe Slovenska do EÚ a NATO ukončí naše hodnotové a geopolitické vajatanie, sa ukázala ako chybná, píše zahraničnopolitický analytik a bývalý šéf slovenskej diplomacie.

Slovensko zažíva začiatkom roka 2022 nebývalú skúšku jeho zahraničnopolitickej orientácie. Vášnivá debata spojená s obrannou dohodou s USA poriadne rozkmitala tézy o jasnom ukotvení nášho štátu a má potenciál naďalej rozdúchavať vášne a štiepiť domácu politickú scénu.

Predstava, že po vstupe Slovenska do EÚ a NATO sa postupne ukončí naše hodnotové a geopolitické vajatanie sa ukázala ako chybná. Tento zápas nie je zďaleka ukončený – ani vo vedomí občanov, ani u spoločenských a politických elít. Z dlhodobého hľadiska nám táto neujasnenosť môže podkopávať spoločenskú súdržnosť, individuálnu i kolektívnu spokojnosť, ako aj odolnosť štátu.

Netreba ani ťahať za nohu „dubiskových“ klasikov z 19. storočia. Stačí si spomenúť na postoje našich troch ponovembrových, demokraticky zvolených premiérov, ktorí napriek historickým skúsenostiam, s inštinktívnou presnosťou vedeli utilitárne vytiahnuť z vrecka ruskú kartu. Tiahne sa to od čias Vladimíra Mečiara, ktorý pohrozil, že keď nás nevezmú na západ, obrátime sa na východ, až po Roberta Fica, ktorý po traumatizujúcom odchode z premiérskeho kresla efektívne otočil strelku kompasu na východ. Ich predchodca Ján Čarnogurský mal k Rusku stále blízko a svojim obdivom k Vladimírovi Putinovi sa netají dodnes. Jeho pro-ruské úsilie sa zdalo dlhú dobu donkichotské, no dnes ho už badať nielen u Roberta Fica, ale aj početnejšej skupiny našich politikov. Toto sa nedá prehliadať, lebo trendy potvrdzujú aj sondy do verejnej mienky občanov.

Slováci sú podľa sociológov značne náchylní veriť dezinformáciám a propagande a oveľa viac ako okolité štáty nás oslovuje kremeľský pohľad na svet, v ktorom sú Západ a najmä USA, vykresľovaní ako protivník a hrozba. Aj keď sme od roku 2004 členmi EÚ a NATO a ľudia to stále väčšinovo podporujú, aj keď máme v oficiálnych dokumentoch – obrannej a bezpečnostnej stratégii, zakotvené kto sú naši partneri a odkiaľ pochádzajú hrozby, aj keď už máme pri niekoľkých ministerstvách nové útvary na boj s hybridnými hrozbami, stačila jedna dobre cielená kampaň proti „militantným“ Američanom a situácia nás zaskočila.

Odporcom dohody, pochádzajúcim z rôznych strán a smerov politického spektra, sa podarilo navodiť pocit strachu z vtiahnutia Slovenska do siete vojnychtivých imperialistov, ktorí si to cez napätie na ukrajinsko-ruskej hranici vraj chcú rozdať s Putinovým Ruskom. Slováci dokonca väčšinovo uverili, že za napätie spojené s ukrajinskou krízou sú zodpovedné USA a NATO (my), nie Rusko, ktoré už z Ukrajiny vojensky ukrojilo časti jeho územia a spochybňuje jeho nezávislú štátnosť.

Zažívame zložité časy a ťažko predvídateľné pohyby na medzinárodnej scéne nás teraz preskúšavajú. Zahraničná politika sa v poslednom roku tretej dekády našej samostatnej štátnosti stáva domácou viac ako to bolo doposiaľ. Tomu sa jednoducho nedá vyhnúť. No ako v týchto skúškach ako spoločnosť obstojíme, to je v našich rukách. Ako slobodná krajina si môžeme klásť otázky o tom ako si usporiadame naše veci verejné a kam chceme patriť. Nemali by sme ale zabúdať aj na rovnako nástojčivé otázky – ako a čím prispievame do fungovania spoločenstva demokratických štátov, ktorého sme súčasťou.