Snáď nie je možné nájsť Poliaka, ktorý by nepoznal príslovie ,,Polak, Węgier - dwa bratanki, i do szabli, i do szklanki.“ Rovnako ťažké je však nájsť Poliaka, ktorý by vedel odpovedať na otázku, či ten ,,Węgier“ (čítaj Wengier) označoval Uhra, alebo Maďara, keďže poľština medzi nimi nerozlišuje. Jasno v tom nemajú ani slovenskí autori, ktorí väčšinou používajú preklad ,,Maďar,“ podobne ako (pochopiteľne) maďarskí autori. Jasnejšie v tom však majú historické fakty, ktoré nám odhaľujú zaujímavý príbeh o pôvode slávneho príslovia.

História dobrých vzťahov Poľska a Uhorska siaha prinajmenšom do raného novoveku. Strýko známej Alžbety Bátoriovej - Štefan Bátori bol v roku 1576 zvolený za poľského kráľa, poľská šľachta pila uhorské víno a podľa historika Krzysztofa Baczkowského Poliaci v 16. storočí so žiadnym susedom nemali také čulé kontakty, ako práve s Uhorskom.

Lenže aj tu narážame na problém z úvodu. Keď hovoríme o blízkych vzťahoch s Uhorskom, o kom vlastne hovoríme? Uhorsko po väčšinu svojej histórie nebolo národným štátom tak ako dnes poznáme Maďarsko, Poľsko, či Slovensko. Byť Uhrom a mať slovenčinu za svoju rodnú reč sa nevylučovalo a keď sa pozrieme na kontakty Poliakov, veľmi často smerovail práve do horných častí Uhorska - na dnešné Slovensko.

Upozornil na to nedávno historik Oliver Zajac v jednej diskusii. ,,Stačí sa pozrieť napríklad na rôzne poľské denníky a memoáre z prelomu 18. a 19. storočia a vidieť, kto z Węgrov im bol blízky,“ píše a dodáva, že slovami kráľa Stanislava II. Augusta to boli často ,,tí, ktorí hovorili podobne ako Poliaci“.

Nie je náhoda, že samotné príslovie sa podľa historikov zrodilo po páde Barskej konfederácie, ktorá mala za cieľ vymaniť Poľsko spod vplyvu Ruska, keď poľskí povstalci našli politický azyl na Spiši či v Prešove. Podľa historika Aleksandra Kaczorowského sa príslovie vzťahuje na horné Uhorsko, teda na územie dnešného Slovenska. Práve tam sa v tom období formovala skúsenosť poľsko-uhorského bratstva - v prostredí, ktoré by sme dnes ťažko označili za maďarské. Prešov sa vtedy dokonca stal sídlom Generálnej rady Barskej konfederácie a v roku 1700 tu bol prijatý akt zosadenia kráľa Stanislava II. Augusta z poľského trónu.

V priebehu času sa však Poliaci aj Uhorsko vyvíjali a s tým význam slova Węgier. Ako píše Zajac, v roku 1848, počas Uhorskej revolúcie, v ktorej stáli jednotky slovenských dobrovoľníkov na strane cisára, už boli poľské légie jasne na strane Maďarov, nie Uhrov. Poľský politológ Maciej Ruczaj ho doplnil aj poukázaním na rozdielny prístup Slovenska a Maďarska v roku 1939, kedy sa Maďari napriek svojmu spojenectvu s Nemeckom odmietli angažovať v invázii do Poľska a tisíce Poliakov ušli do Maďarska.

Z pôvodne širšieho poľsko-uhorského vzťahu sa tak postupne stal poľsko-maďarský príbeh. Nielen preto, že sa zmenil jazyk, ale aj preto, že sa zmenila realita. V 20. storočí už nešlo o Uhorsko, ale o Maďarsko a napriek tomu sa príbeh príslovia o dvoch bratankoch písal ďalej. Udalosti toho storočia ukazujú, že poľsko-maďarská blízkosť mala veľmi konkrétny obsah a často odlišný od vzťahov s inými časťami bývalého Uhorska.

Napriek tomu by však bola škoda, keby sme poľsko-uhorské dedičstvo nechali úplne splynúť s týmto neskorším príbehom. Nie s úmyslom spochybňovať poľsko-maďarské vzťahy, ale s úmyslom pripomenúť, že ich korene sú širšie a že slovo „Węgier“ kedysi označovalo viac, než len Maďara.