Záver roka 2025 je mimoriadne politicky turbulentný. Spory v parlamente sa opäť preniesli aj do ulíc. Jedným je – moderne povedané – transformácia Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Ďalším je novela Trestného zákona, pričom obidva návrhy schválil parlament v skrátenom legislatívnom konaní.

Prezident P. Pellegrini prvý z uvedených zákonov vetoval a parlament jeho veto prelomil, takže šéfka Úradu si už balí kufre. Nepomôže ani podanie na Ústavný súd, to by totiž musel o pozastavení účinnosti rozhodnúť do konca tohoto roka. Čo urobiť môže, ale nemusí. S druhým zákonom sú patálie väčšie, keďže ide o viaceré závažné zmeny vo viacerých zákonoch.

Prezident sa tak ocitol pod paľbou, ktorá v istom zmysle pripomína vianočné trhy. Časť politickej scény ho vyzýva zákon vetovať, iná časť ho od vetovania odrádza, čo sa premieta aj do spoločnosti. Vláda nahlas deklaruje, že prezident zákon nebude vetovať, zatiaľ čo generálny prokurátor taktiež nahlas deklaruje opak. Do toho prichádzajú ešte aj osobné útoky na P. Pellegriniho hlavne zo strany jeho protikandidáta a neskôr podporovateľa iného kandidáta v prvom kole prezidentských volieb A. Danka. Možno uznať, že tentoraz bola reakcia z paláca na jeho vyjadrenia naozaj stručná, jasná a faktická. A reakcia paláca na to, že Smer-SD ani SNS už v ďalších voľbách nemienia podporiť P. Pellegriniho, bola ešte lepšia – žiadna.

Útoky na palác zo všetkých štyroch svetových strán neustávajú, ale pokračujú. Čo, samozrejme, problém s (ne)podpísaním zákona nesúvisí a ak áno, tak iba okrajovo. Faktom je, že kým časť ľudí v prezidentskom paláci už dolaďuje novoročný prihovor P. Pellegriniho, ďalší sú nútení vyriešiť rébus, ktorý má len dve možnosti – podpísať alebo nepodpísať?

P. Pellegrini nie je koaličným prezidentom, ani prezidentom zvyšku politickej scény, ale prezidentom všetkých občanov, vrátane tých, ktorí ho nevolili. Prísne vzaté, nikdy tomu tak ani nebolo, teda ani v čase, kedy parlament ešte prezidenta volil aj zvolil. Samozrejme, páčiť sa to nemusí všetkým, najmä podporovateľom a voličom I. Korčoka, ktorého P. Pellegrini porazil v druhom kole. Ale je to fakt rovnako ako je faktom, že vždy bude niekto s niektorým jeho rozhodnutím nespokojný. Už len preto, lebo sa volá P. Pellegrini,.

Dilema prezidenta aj vzhľadom na to, od koho má mandát, nie je v skutočnosti až taká obrovská, ako sa zdá. Radiť mu netreba a ani sa to nepatrí. Rozhodnúť sa musí sám, napokon, sám ponesie aj následky.