Osobnosť Ľudovíta Štúra, ktorého slovenský národ v nedávnej ankete vyhlásil za druhú najvýznamnejšiu v svojej histórii, je vplyvom predčasnej a záhadnej smrti opradená rúškom romantizmu. Národ si ho uchoval v pamäti mladého, krásneho, odvážneho... (Ostatne, podobne ako prvú osobnosť, rovnako predčasne a za záhadných okolností opustivšieho tento svet Štefánika.)

Nedávno do kín uvedený film Štúr spôsobil na slovenské pomery nezvyčajný furor v tlači i na sociálnych sieťach. Azda ide o dôsledok jeho mediálne masírovaného očakávania v nadväznosti na 210. výročie Štúrovho narodenia v roku 2025. Film však Ľudevíta a jeho boj ponúka skôr ako dobovú kulisu pre slovenskú obdobu jane-austenovsky poňatej hrdinky v postave Adely Ostrolúckej.

V kontexte očakávania tohto veľkofilmu však ušlo širšej mediálnej pozornosti, že v roku 2024, pri príležitosti Roku žien v slovenskom národnom hnutí Matice slovenskej, vyšla vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov, z nemalej zásluhy prekladateľky Stanislavy Moyšovej, s podporou o. z. Slovenské dejiny a opatrená doslovom historika Petra Podolana, publikácia skutočne významnej Slovenky, Heleny Turcerovej-Devečkovej (1886 –1964), s názvom Ľudovít Štúr a myšlienka slovenskej nezávislosti.

Ide o (konečne!) kompletný slovenský preklad pôvodne po francúzsky napísanej a na parížskej Sorbone v roku 1913 obhájenej dizertačnej práce. Turcerová ako prvá Slovenka s doktorátom zo Sorbony, ale aj ako prvá štúrovská historička, literárna vedkyňa, významná prekladateľka a pedagogička so zaujímavým osudom je sama o sebe bezpochyby vhodným námetom na filmové spracovanie. Na tomto mieste mám však potrebu vyjadriť sa k obsahu predmetnej knihy. V prvom rade vzdávam hold prekladateľke, pretože text je z dobovej „bezchybnej a brilantnej“ francúzštiny skvele transponovaný, opatrený náležitými vysvetlivkami a pritom jemne dýcha minulosťou...

Nepodľahnem pokušeniu porovnávať jazykovú a vedeckú úroveň s tým, čo som mala povinnosť čítať v podobe súčasných dizertačných textov. Chcem upriamiť pozornosť na množstvo detailných informácií zoradených v chronologickom i kauzálnom slede a interpretovaných na základe dôsledného štúdia domácich i zahraničných prameňov, a tiež na pozadí či pod vplyvom súdobej situácie – v období vrcholiacej maďarizácie tzv. Apponyiho zákonov, ktoré predpisovali maďarčinu ako jediný vyučovací jazyk i v nemaďarských oblastiach Uhorska, v dôsledku čoho sa v roku 1910 pri sčítaní ľudu „k slovenčine ako materinskému jazyku prihlásilo iba 1.946 osôb so stredoškolským vzdelaním a spomedzi štátnych zamestnancov Horného Uhorska si slovenčinu ako materčinu uviedli 2,5 %“, ako uvádza Vladimír Jancura.

Napriek výhradám historika v doslove, ktorý Štúra vníma z dnešného pohľadu a na základe dnes známych prameňov, Turcerovej práca poskytuje na Štúra pohľad oprostený od zbytočného romantizmu, s kritickými postrehmi voči niektorým jeho osobnostným črtám, idúc po stope vplyvov, ktoré ho formovali a v snahe vyšpecifikovať to, čo z neho robí (podnes) „hrdinu“ slovenského ľudu uprostred mnohých iných výrazných a významných osobností, bez ktorých by zápas o jazyk azda nebol dopadol, ako dopadol.

Turcerová dospieva k tomu, že tým nie je umelecká, ani filologická či filozofická stránka Štúrovho diela, ale jeho úporné a napokon zároveň umiernené úsilie politika, osobnosti, ktorú náš národ uprostred národnostného vrenia v rakúskom kotle potreboval. Spolu s inteligenciou, pomerne širokým vzdelaním a typicky slovenskou, až naivnou idealistickou oduševnosťou išlo nesporne o tie prvky charizmy, ktorú mu nemohli uprieť ani jeho najzarytejší rivali.

Knižku v jej kompaktnej podobe (necelých 200 strán) by som odporučila ako povinné čítanie pre všetky slovenské stredné školy. A možno aj základné. Patrilo by sa totiž, aby významné slovenské osobnosti, ich doba a dielo tvorili integrálnu súčasť osnov slovenského dejepisu. Patrilo by sa, aby boli náležite objektívne a bez ostychu zhodnotené a prístupným štýlom spracované do učebného manuálu. Veď konečne žijeme v slobodnej, pluralitnej a tolerantnej dobe, niet sa čoho báť.

Síce sa šíria nesmelé chýry o vracajúcej sa maďarskej iredente na juhu slovenského územia; síce moja kolumbijská kolegyňa nevychádzala z údivu, keď pred pár rokmi v obci kúsok za Podunajskými Biskupicami nedostala pred kostolom zrozumiteľnú (rozumej: po slovensky formulovanú) odpoveď na otázku, kedy bude omša v slovenčine; síce pri postupe na niektoré fakulty slovenských verejných vysokých škôl nemusia naši maďarskí spoluobčania ovládať slovenský (štátny!) jazyk, no niektorí „slovenskí jazykovedci“ nás presviedčajú o tom, ako naďalej utláčame našu najväčšiu národnostnú menšinu...

Nie, ani vznikom Československa, ani Česko-Slovenska, ani jeho rozpadom a už vôbec nie vstupom do EÚ, sa zápas Slovákov o vlastnú identitu neskončil. Je naďalej potrebná práca na poli kultúry a vzdelávania a tú za nás nik iný nevybojuje. Často veľmi nejasné až skreslené predstavy o vlastnej minulosti, o vlastnom jazyku, tvorené skôr na základe cudzích posmeškárskych výrokov („postsedliaci“) či otvorene protislovensky naladených euro- amerikano- a inohujerov, to je to, čo aktuálne v diskurze prevláda a čo sa vrýva do hláv nastupujúcich generácií.

Odrodilstvo nie je ničím novým v kraji pod Tatrami. Odmietnutie štátnej dotácie na tlač publikácie o velikánovi našich dejín (Banášov Aurel Stodola), snahy o sabotovanie výskumu slovenských dejín z národného uhla pohľadu prepúšťaním kádrov reflektujúcich ich národný rozmer, nedôstojné doťahovanie sa o charakter národných osláv čohokoľvek, veky pretrvávajúca roztrieštenosť, malovernosť... To všetko boli a sú znaky slovenského národa.

Ako inak než nedostatočnou znalosťou vlastných dejín si možno vysvetliť tvrdenie samotnej režisérky a autorky scenáru filmu Štúr, že „v čase, keď slovenčina neexistovala, keď neexistovalo Slovensko.... robil všetko pre to, aby nás dostal na mapu.“

Akoby pred Štúrom nebolo ničoho. Nebolo národa, nebolo miesta pod slnkom. Nebolo vzdelaného Slováka, ani reči, ktorou by pospolitý ľud bol vytvoril to úctyhodné množstvo slovesného folklórneho bohatstva... Nebolo bernolákovčiny, nebolo slovenskej duchovnej poézie Sinapia-Horčičku či didaktických veršovačiek Hugolína Gavloviča, a nikdy nepočula o Vavrincovi z Nedožier... Možno tiež netuší, že aj Komenský mal slovenský pôvod.

Nuž tak. Tam sme to, Ľudevíte, dotiahli s tým národným prebudením. Nikomu si sa nezavďačil svojou obetou. Národ ťa oplakal, ale žezlo do rúk niet komu odovzdať. Pre jedných rebel a pansláv, pre druhých čechoslovakista, pre ďalších luterán, antikomunista, antisemita... Idealista a rojko, a predovšetkým typicky slovensky dôverčivý... K tej rakúskej korune, ktorá Slovákov použila, oklamala a nechala v kaši. A pritom nebolo úprimnejšieho zástancu mnohonárodnostného zmierenia než bol vo svojej dobe Štúr. Presne v duchu proklamovaných princípov súčasnej EÚ: zjednotení v rozmanitosti.

Nikomu sme nič vziať nechceli, ale ani svoje sme si nemienili nechať vziať. Lenže v stave, v akom je EÚ dnes, je načim sa znova začať starať o svoje veci národné...