< sekcia Publicistika

KULTÚRA BÍREŠOV ALEBO SLOVENSKO ČARA ZBAVENÉ 6: Kulinársky orgazmus

Kuracie stehno Foto: Peter Škorňa

V poradí šiesta satirická glosa zo seriálu Slovensko čara zbavené z pera Petra Škorňu.

Ako som sa kdesi dočítal, my národ slovenský, hoc sme národom mladým a nedospelým, disponujeme vlastnosťami, ktoré nám iné národy môžu len závidieť, na ktoré môžeme byť hrdí a ktoré nás stávajú na piedestál. Nie, nebojte sa, pracovitosť to nie je...

Pretože keby nebodaj aj bola, asi by sme už za pomaly štyridsať rokov dokázali diaľnicou spojiť Bratislavu s Košicami, či skôr, než za štvrťstoročie preraziť tunel Višňové... V inom sme výnimoční.

Pýtate sa v čom? Nuž, nebudem vás naťahovať a tak vám to prezradím: v pohostinnosti. A´ propos, pre tých, ktorí nečítajú s porozumením, by som rád dodal, že pohostinnosťou na tomto mieste nemám na mysli enormnú, obľúbenú a hlavne permanentne udržiavanú národnú tradíciu pitia v pohostinstvách – aj keď táto disciplína nás taktiež predurčuje k dosiahnutiu popredných mét.

Mám na mysli našu slovanskú, či skôr slovenskú pohostinnosť, pre ktorú je najvýraznejším symbolom chlieb a soľ, či ako som sa kdesi dočítal: „ ...klasicky slovensky vrchovato naložený stôl dobrotami od výmyslu sveta, ktorý každá slovenská gazdinka s radosťou a nadšením pripravuje vždy, keď má do jej domu vstúpiť cudzia noha...“

A ako národ holubičí, ktorý sa rád oddáva mýtom a legendám, len aby nemusel premýšľať nad nie vždy ružovou a voňavou realitou, sme si v rámci našej pohostinnosti vybrali aj národné jedlá, ktorými počastujeme každého, na našu rodnú piaď zeme prichádzajúceho. Sú nimi – údajne - bryndzové halušky so škvarkami a žinčicou, avšak medzi typické slovenské národné jedlá patria taktiež polievky - hlavne kyslá kapustová polievka, známa aj ako kapustnica.

Nakoľko mám pri svojom dlhoročnom dobrodružnom spôsobe stravovania s trávením problémy, rozhodol som sa jeden podvečer – pri prechádzaní stredného Slovenska, že sa cestou zastavím v mojom rodnom Zvolene a niečo teplé a najmä ľahké si dám do pomerne prázdne a hladno vypadajúceho žalúdka.

Nakoniec, stále mi v ušiach zneli slová našej slovenskej prozaičky a poetky Ľudmily Podjavorinskej, ktorá na margo pohostinnosti napísala: „...Vraví sa, že nenie zdvorilejšieho človeka nad Číňana – zato ale nám Slavianom sa pripisuje bezpríkladná pohostinnosť. A ponevač táto nedá sa myslieť bez zdvorilosti, môžeme sa pýšiť, že nielen pohostinnosť, ale i zdvorilosť je vrodenou nám kmenovou vlastnosťou..... Kto tedy chce poznať tieto dve vlastnosti u nás, musí zajst nie do moderne vystrojených domácností našich inteligentov, ale do slovenskej chalúpky. Musí vypozorovať ľudí jednoduchých obyčajov a nehľadaných rečí, ľudí, ktorí hradbou svojich hôr ohraničení žijú si vždy ešte dosť zachovalým svojským žitím...“ (Ľudmila Riznerová – Podjavorinská: Zdvorilosť a pohostinnosť u Slovákov, Vol. 21, No. 1 (1912), pp. 42-47)

V duchu odporúčaní slovenskej poetky a prozaičky som vošiel do kultového podniku, aby som „okoštoval“ trochu legendárnej stredoslovenskej pohostinnosti a vychýrených tunajších delikates.
Nakoľko bol večer, zvolil som ľahšie menu – slepačiu polievku a ako hlavné jedlo som si objednal z ponuky Ľahkých predjedál na jedálnom lístku „Zemiakové placky s kyslou smotanou“.

To čo nasledovalo, bola doslovná gastronomická rituálna samovražda, pretože v polievkovej miske so slepačím vývarom vyčnievajúca ako výstražná bója na rozbúrenom mori z misky trčiaca - celá jedna časť kuracieho stehna s kosťou a samozrejme aj kožou!

Kuracia noha, detail
Foto: Peter Škorňa


V nemom údive a tak trochu aj v strese som sa nezmohol ani len na slovo. A keďže hlad je síce dobrý radca, ale zlý pán, vzal som do ruky lyžicu a s lyžicou nesmelo manévrujúcou okolo kuracej nohy s kožkou som sa snažil nabrať si aspoň pár lyžíc samotného vývaru. Nech žalúdok okúsi čosi teplé a tak oklame hlad...

Žiaľ, netušil som, že kuracou nohou môj kulinársky zážitok nekončí. Po tomto neformálne moderne podanom polievkovom chode nasledovalo podanie sľúbeného „ľahkého predjedla“, pozostávajúceho z kyslej smotany, asi pol kilogramu kyslej kapusty a asi siedmich - ako prst hrubých - zemiakových placiek...

predjedlo
Foto: Peter Škorňa


Priznám sa, že som bol k pohostinnosti hostiteľov neúctivý a „ľahké predjedlo“ som takmer celé nedal. A to aj napriek tomu, že som si uvedomoval, že to nebol cieľ, ale len snaha o takú tradičnú našskú slovenskú pohostinnosť, keď na pocestného čaká „ ...klasicky slovensky vrchovato naložený stôl dobrotami od výmyslu sveta..“...


Čosi ako epilóg


V notoricky známej českej rozprávke „Princezna se zlatou hvězdou na čele“ udelil kráľ svojmu kuchárovi Rad Zlatej varešky. Český šéfkuchár Zdeněk Pohlreich udeľoval reštauráciám, hodnoteným v známej televíznej reality show „Áno, šéfe“ nálepku so svojou podobizňou, pod ktorou svietila jedna alebo až tri hviezdičky.

Zrejme sa nechal inšpirovať Michelinskou hviezdou, ktorá je rešpektovaným a renomovaným celosvetovým ocenením kulinárskej kvality, akýmsi symbolickým vyjadrením gastronomickej a kulinárskej exkluzivity. Pretože čím viac hviezdičiek tá-ktorá reštaurácia a šéfkuchár získa, tým je ich cena a prestíž vyššia.

Po gastronomickom a kulinárskom „orgazme“ vo Zvolene som pochopil, že našincovi žiadne Pohlreichove, ba ani Michelinské hviezdy vôbec netreba. Nám, gurmánom a kulinárom v lone Karpatského oblúka úplne stačia hviezdy, čo máme nad hlavou. Po prvé je ich neúrekom, po druhé sú zadarmo a po ostatné – nehrozí, že by nám ich niekto niekedy kvôli kvalite odňal...

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.