< sekcia Publicistika

Ľuboslav Krajňák má v archíve unikátne záznamy z revolučných dní

Na snímke pracovník Prešovskej univerzity v Prešove Ľuboslav Krajňák pri počúvaní archívnych zvukových nahrávok z novembra 1989. Foto: TASR - Ján Lašák

Príbeh unikátnych zvukových a audiovizuálnych záznamov z revolučných dní, ktoré 30 rokov autor uchováva vo svojom osobnom archíve.

Prešov 6. decembra (TASR) - Vysokoškolskú aulu na Gottwaldovej ulici v Prešove 21. novembra 1989 postupne zapĺňajú študenti filozofickej a pedagogickej fakulty, ktorých zvolalo vedenie Socialistického zväzu mládeže, aby vyjadrili podporu oficiálnej línii strany. Po niekoľkých dňoch od udalostí na Národnej triede v Prahe, kde 17. novembra poriadkové zložky ministerstva vnútra tvrdo zasiahli proti demonštrujúcim študentom, sa čiastkové informácie dostávajú aj na východ krajiny. Z oficiálnych zdrojov sú správy nejasné a zavádzajúce. Trochu svetla do situácie vnášajú zahraničné médiá, ktoré sú však rušené, pretože ohrozujú rozvinutý socializmus v Československu.

Na akademickej pôde prešovských fakúlt však vystúpia dvaja prešovskí študenti, ktorí boli zhodou okolností účastníkmi pražských udalostí, aby podali osobné svedectvo o tom, čo sa deje na druhom konci republiky. Na míting v aule prichádzajú aj členovia straníckej organizácie. Rozbieha sa debata, ktorá zo začiatku znie dosť oficiálne, hoci zmätene. K slovu sa dostávajú študenti, ktorí mali možnosť zažiť atmosféru posledných dní v Prahe a diskusia sa postupne vyhrocuje...

V manipulačnej miestnosti techniky, len niekoľko metrov od učiteľskej katedry, sleduje diskusiu pracovník audiovizuálneho centra Ľuboslav Krajňák. Zaužívaným pravidlom je, že na vytvorenie záznamu vždy dostáva pokyn od svojho vedúceho alebo od vedenia fakulty. Aula je preplnená ľuďmi, ktorých sem tentoraz nikto na stretnutie nenahnal. Niektorí boli len zvedaví, lebo nevedeli, čo sa deje. Niektorí boli pobúrení, lebo tušili. Prišli však sami, dobrovoľne, a to zaujalo mladého technika. Tajne púšťa mikrofóny a zaznamenáva chod udalostí. Tu sa začína príbeh unikátnych zvukových a audiovizuálnych záznamov z revolučných dní, ktoré 30 rokov uchováva vo svojom osobnom archíve. Zaspomínal si na ne v rozhovore pre TASR.

-Aké bolo vaše zaradenie a čo bolo náplňou vašej práce?-

Bol som pracovníkom audiovizuálneho centra a našou úlohou bolo vytvárať videozáznamy z vyučovacích hodín jednak na univerzite, ale predovšetkým na základných školách, čo sa potom pre našich študentov využívalo na analýzu pedagogického a psychologického procesu vyučovania. Okrem toho sme mali za úlohu prepisovať filmový materiál z 16mm filmov na videozáznam a vytvárať aj záznamy z iných udalostí, ako napríklad konferencie, slávnostné zasadnutia či schôdze.

-Vo výbave ste mali videokamery, čo vtedy nebolo bežne dostupné. Kto dával príkaz na vytvorenie záznamu?-

Platili jasné pravidlá. Na všetko bol plán a o všetkom musel vedieť vedúci, ktorý mal tiež svojich nadriadených. Záznamová technika síce existovala, ale bola drahá a nedostal sa k nej hocikto. Okrem toho doba bola taká, že ste nemohli len tak niekde prísť a točiť s videokamerou. Pre mladých je to asi nepochopiteľné, lebo dnes má možnosť urobiť kvalitné video aj malé dieťa.

-Na to, aby ste zapli nahrávanie v aule v novembri 1989, asi príkaz neprišiel. Takže ste konali svojvoľne a vlastne aj proti predpisom. Prečo?-

Zaujalo ma, že študenti prichádzali sami od seba, dobrovoľne. Vytvorila sa masa, odhodlaná dozvedieť sa pravdu, a svoj tlak stupňovala. Možnosti tu boli a preto som si povedal, že ten ovládač stlačím. Zaujímal som sa o záznamovú techniku, bavilo ma to. Bolo to plné emócií, sám som nevedel, ako sa to môže skončiť, fandil som študentom. Nenatočiť takéto záznamy mi pripadalo dokonca neprofesionálne.

-Čo je na prvej páske?-

Ide o audiozáznam. Je tam prvé stretnutie študentov a učiteľov a diskusia o udalostiach v Prahe. Sú tam vyjadrenia účastníkov pražských udalostí a kritické názory na vtedajší stav spoločnosti. Okrem toho tam zaznievajú aj názory predstaviteľov komunistickej strany, ktorí sa snažia študentov presvedčiť, aby boli "rozumní" a do ničoho sa nezapájali.

-Prvý deň ste boli v technickej miestnosti, pri ovládačoch zvuku. Potom však vychádzate medzi ľudí s videokamerou.-

Postupne som nabral odvahu vyjsť zo zákulisia a vzal som do ruky kameru. Všetko malo rýchly spád, za deň sa udialo množstvo vecí a situácia sa z hodiny na hodinu menila. Dnes je ťažké uveriť, čo všetko sa stihlo odohrať za takú krátku dobu. Sám som mal iba 31 rokov a sledovať odhodlanie a nadšenie svojich takmer rovesníkov bolo fantastické. Postupne sme sa zblížili a ja som začal v štúdiu kopírovať videozáznamy z Národnej triedy v Prahe a iných demonštrácií, ktoré sa ďalej distribuovali ako agitačný materiál. To už bola protispoločenská aktivita s možnosťou zabezpečeného ubytovania za mrežami a následkami pre moju mladú rodinu. Ale keby som to vtedy neurobil, dodnes by ma to mrzelo.

-Následne vzniklo niekoľko hodín unikátnych záberov aj z nasledujúcich dní...-

Situácia bola neprehľadná. Zo začiatku sa bojovalo za lepší socializmus, za zmeny v medziach starého systému. Potom to prišlo. Otvorená kritika, jasný program, vyvodenie zodpovednosti a nakoniec tvrdé požiadavky na zásadnú zmenu. To potvrdzujú aj tieto videozáznamy. Sú na nich emotívne zábery z akademickej pôdy, ale i z centra Prešova. Je tu prvé zhromaždenie na Hlavnej ulici aj to, ako študenti v zástupe kráčajú na námestie, ako sa k nim postupne pridávajú ľudia z mesta, až sa napokon študentský míting zmení na prvú verejnú demonštráciu.

-Nebolo bežné, aby sa niekto okolo ľudí len tak prechádzal s kamerou a snímal situáciu a tváre. To bolo skôr podobné praktikám vtedajších pracovníkov Štátnej bezpečnosti. Ako vás brali ľudia?-

Musím priznať, že zo začiatku sa objavovali pochybnosti. Mnohí sa ma pýtali, prečo ich natáčam, na čo mi to bude a pre koho to robím. Asi si mysleli, že som nejaký tajný. Ani som sa nečudoval. O tom, prečo natáčam, som povedal len pár ľuďom. Na druhý deň to oznámili verejne.

-Záznamy uchovávate vo svojom archíve 30 rokov. Vaše meno sa v súvislosti s nimi objavuje v týchto dňoch počas výročia. Zabudlo sa na ne?-

Nezabudlo, len potrebovala dozrieť doba. Nikdy som netajil, že ich mám, ale neponúkal som ich nikomu. Keď ma niekto oslovil, dal som mu do nich nahliadnuť. Neskôr sme niekoľko záberov vystrihli a urobili krátke šoty. Jedna študentka ich použila vo svojej diplomovej práci. Tento rok ma oslovil profesor Karol Horák a premietli sme ich na besede s priamymi účastníkmi študentského hnutia v Prešove. Postupne prejavil záujem Slovenský národný archív, ale aj dokumentaristi, ktorí im chcú dať ucelenú podobu. Najprv je však potrebné urobiť prvý krok, a to je digitalizácia záznamov. Tridsať rokov je na analógový záznam dosť dlhá doba, magnetofónová páska je už dosť "zachrípnutá", takže začíname so záchrannými prácami.