< sekcia Publicistika

M. KOPCSAY KOMENTUJE POHYB V ĽSNS: Strana sa delí, problém ostáva

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Komentár Máriusa Kopcsaya.

Pán Kotleba, zostávame s Vami. Nech Vás ochraňuje panna Mária za Vašu obetavosť pre Slovensko. Zradcovia nech odídu z parlamentu, nezostali v strane, ktorú sme volili.

Aj takéto odkazy môžu súčasného predsedu ĽSNS utvrdzovať v presvedčení, že vodca je len jeden, a teda aj správna ľudová strana s tou správnou zelenou farbou na tričku je jedinečná a jej know-how nemôže úspešne ukoristiť ani skupinka s pomerne výraznými menami.

Fakt je, že strana oveľa viac patrí Kotlebovi, než Kotleba strane. Napokon tak aj vznikla – od počiatku išlo o projekt Mariana Kotlebu a jeho politických ambícií, ktoré nemožno podceňovať. Z radikálneho aktivistu v čiernej sťaby gardistickej uniforme, ktorý s horiacou fakľou v ruke obchádza rómske osady, pochoduje na „protest“ proti SNP a necháva sa demonštratívne a martýrsky zbaliť policajtmi, stal sa časom regulárny politik v saku a kravate.

Cieľavedomý Kotleba
Postupoval pritom veľmi systematicky a cieľavedome. Pochopil, že Slovenská pospolitosť a jej fakľové pochody sú nepriechodnou cestou. Pokúsil sa už v roku 2009 kandidovať na banskobystrického župana s nie zanedbateľným výsledkom 10 percent, prevzal pod svoj patronát Ľudovú stranu Naše Slovensko a o štyri roky neskôr sa županom naozaj stal.

A jeho strana, v roku 2010 a 2012 získavajúca len čosi cez percento voličov, odrazu v roku 2016 preplávala s 8-percentným ziskom z komunálnej krajskej politiky do tej najvyššej, parlamentnej, kde sa bezpečne uhniezdila.

Jej súčasné štiepenie samozrejme nastoľuje otázku, na ako dlho. Istým spôsobom sa takýto proces dal očakávať. Predsa len, od triumfálneho roku 2016 uplynulo 5 rokov. Žiadny raketový vzostup sa nekoná, ĽSNS sa nedostala do vlády, ani jej preferenčné zisky nie sú ohromujúce a ukazuje sa, že Slovensko nie je výnimkou spomedzi krajín, kde sa spravidla vyskytuje okolo 10 percent radikálnych voličov. Teda každá podobná strana musí zákonite naraziť na strop.

Už doterajšie relatívne úspešné pôsobenie Kotlebu a ĽSNS možno pripísať práve tomu, že si ich veľká časť priaznivcov s nijakým extrémom nespája. Verí imidžu antisystémovej sily, ktorá „všetkým ukáže“ – i keď tým „nepriateľom“, proti ktorému v skutočnosti bojuje, nie je korupcia, rozkrádanie, ani ľudia namočení v nezákonných praktikách, ale migranti, Rómovia, menšiny a Brusel. No a najnovšie aj rúška a COVID.

Lepšia a horšia ĽSNS?
Ešte aj provokácie typu „1488“, tu a tam nejaký nacistický symbol, cynické reči spochybňujúce holokaust, narážky na „nosatých“ a oslavovanie Slovenského štátu nemusí vo voličoch ĽSNS vzbudzovať ostražitosť či dokonca odpor. Ani právoplatné rozsudky, ani návrh ĽSNS rozpustiť – otázkou je, ako by elektorátom otriaslo, ak by bola ĽSNS naozaj rozpustená-vypustená a Kotleba by nebodaj za svoj nepodarený šek musel ísť za mreže. To by azda nejakou dušou voliča pohlo, ale v tejto chvíli ide len o hypotézy.

Každopádne ak vzniknú dva podobné subjekty – ĽSNS a nová strana sformovaná z odštiepencov – nastane aj boj o antisystémového voliča, na ktorého však má pretrvávajúci zálusk aj Harabin a nakoniec aj iné strany, či už opozičné, alebo aj koaličné. (Napríklad Fico sa v utorok zasa náhle rozhovoril o migračnej téme, na ktorú by sa pod vplyvom COVID-u medzičasom takmer zabudlo.)

Nie je tiež možné vopred jednoznačne diagnostikovať, ktorá strana bude viac vyhovovať voličom radikálnejším a ktorá sa bude blížiť k mainstreamu. Najmä ak si uvedomíme, že medzi odídencami je okrem iného právoplatne odsúdený Mazurek, niekdajšia opora Bieleho odporu Ďurica a ďalší protagonisti vyzbrojení nenávistným vystupovaním a slovníkom. Nemá teda zmysel hľadať „lepšiu“ a „horšiu“ ĽSNS.
S istotou možno staviť len politické ambície a do istej miery aj talent Mariana Kotlebu. A tiež na jeho ťah na bránu v strategických cieľoch, ktoré sú možno menej nápadné, ale zato smelé – a to Slovensko mimo EÚ a najmä NATO.

Toxický základ ostáva
Vývoj môže pripomenúť vznik dvoch Slovenských národných strán, po ktorom sa do parlamentu nedostala ani jedna – a podľa tohto scenára môže byť onedlho pokoj aj od radikálov v parlamentnej politike. Ale dopadnúť to môže aj naopak, totiž efektívnejšou mobilizáciou voličstva, spájaním sa s menej radikálnymi subjektmi a pod.
V každom prípade je akákoľvek radosť z pohybu u kotlebovcov predčasná, aj keď ňou niektoré subjekty a niektorí politici na sociálnych sieťach naozaj nešetrili.

Toxický ideový základ vyprodukovaný touto politickou líniou ostáva. Pretrváva zvrátený a neľútostný pohľad na dejiny, na „Slovakštát“, necitlivosť k ľudskému zlu, bezcitnosť voči miliónom obetí či trpiacich ktorí prežili, pocit zvráteného potešenia z toho, ako silnejší ubližuje slabšiemu – čo je obzvlášť trpké konštatovanie práve dnes, na Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu.

Utrpenie v koncentračnom tábore Auschwitz oslobodenom pred 76 rokmi vyprodukovali takisto len ľudia a sily búriace sa proti systému.