< sekcia Publicistika

M. KOPCSAY KOMENTUJE VÝROČIE OKUPÁCIE Z ROKU 1968: Kto nás obsadil?

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

M. KOPCSAY komentuje výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa z 21. augusta 1968.

Dnes sa nám rozmohol taký nešvár – hovoriť o invázii 21. augusta 1968 ako o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy. Historicky to samozrejme sedí, vojenský pakt, ktorý mal toto zverstvo na svedomí, sa naozaj volal Varšavská zmluva.

Na druhej strane toto názvoslovie navodzuje dojem, že vlastne Rusi s celou akciou nemali nič spoločné. Keď v svetlejších chvíľkach vzájomných vzťahov ruskí prezidenti – Jeľcin a po ňom Putin – vyjadrili nad intervenciou v roku 1968 ľútosť, nezabudli zdôrazniť, že súčasné Rusko s ňou z právneho hľadiska nemá nič spoločné. „Nenesieme žiadnu právnu zodpovednosť, ale mravná zodpovednosť tu je,“ povedal Putin pri návšteve Prahy v roku 2006.

Isteže je Rusko iný štát, než bol Sovietsky zväz. Isteže v noci z 20. na 21. augusta nevpochodovali cez hranice do Československa len Rusi. Veď vraj medzi prvými autormi nápadu udupať výhonky Pražskej jari pásmi tankov, bol bulharský líder Todor Živkov.

Ale snaha nespájať Rusko s negatívne vnímaným rokom 1968 je evidentnou agendou dnešnej ruskej propagandy. A skrývanie sa za Varšavu, teda Varšavskú zmluvu je nefér. Príslušník mladej generácie, ktorý nepobral veľa historického rozhľadu – a že je dnes takých prípadov fúra – by si pokojne mohol myslieť, že išlo o dajakú poľskú akciu. Mali by sa Poliaci ozvať rovnako ako v prípade Osvienčimu?

Nezabúdajme teda, že to bol komunistický Sovietsky zväz, ktorý v duchu tzv. obmedzenej suverenity vojensky napadol bezbranný štát a že Dubčeka, Černíka či Kriegela držali násilím nie vo Varšave ale v Moskve. A pokyny vydával Kremeľ. Je to skrátka fakt.


„Éto váše delo!“


Nakoľko bola teda invázia do Československa pred 52 rokmi ruská? Bola predovšetkým komunistická. Komunistický systém vyprodukoval v 50. rokoch beštiálny stalinistický režim – a následne aj postupné uvoľňovanie a smerovanie k socializmu s ľudskou tvárou.

Už na konci roku 1967, keď vtedajší mimoriadne nepopulárny a protislovenskou fóbiou trpiaci prezident Antonín Novotný strácal moc, objavil sa v komunistických a armádnych kruhoch nápad zasiahnuť vojensky proti pokrokovejšiemu straníckemu krídlu. Ako spomína denník idnes.cz, neostalo pri nápade. Viacerí príslušníci Štátnej bezpečnosti mali netradičné Vianoce ´67, keďže ich trávili v pohotovosti.

Udalosti popisoval niekdajší major rozviedky Josef Frolík, ktorý neskôr emigroval na Západ. Podľa jeho slov sa o nápade napokon dozvedel samotný Leonid Iľjič Brežnev a rozčúlený volal priamo Novotnému „Slovami vraj nevyberanými napadol jeho nezodpovednosť. Povedal, že žiadny puč v Československu nepotrebuje,“ uvádza Frolík.

Takisto to bol Brežnev, ktorý už 8. decembra 1967 na Novotného očakávania, že ho Sovieti podporia, povedal legendárnu vetu: Éto váše delo. Teda: „Je to vaša vec.“

To však vonkoncom neznamenalo, že dal Brežnev zelenú reformám. Keď sa ako kompromisná postava ocitol na čele strany Alexnader Dubček a klíma v Československu sa začala meniť, Brežnev čoraz hlasnejšie protestoval. Už koncom júna sa konalo na území ČSSR vojenské cvičenie, ktoré sa považuje za prípravu na inváziu. Sovietskym jednotkám sa akosi nechcelo odísť a aj keď na začiatku augusta napokon odtiahli, preventívne neodišli ďaleko.


Nepozvaný hosť


Odišli až potom, keď bol Bratislave podpísaný 3. augusta dokument, ktorý obsahoval právo zasiahnuť vojensky v krajinách, v ktorých by bol ohrozený socializmus. Tzv. Brežnevova doktrína a chápanie obmedzenej suverenity boli oporou pre blížiacu sa inváziu 21. augusta 1968, ale aj pre sovietsky vpád do Afganistanu na sklonku roku 1979.

Na druhej strane Brežnevove vyhrážky boli zrejme najmä politickým nátlakom. A asi to tak mnohí aj chápali, čo bola chyba. S myšlienkou invázie mal prísť podľa historikov už v apríli bulharský predák Todor Živkov. A ako píše Martin Šálek v Historickej revue, na Brežneva tlačili aj lídri Poľska a NDR Wladislaw Gomulka a Walter Ulbricht.

V samotnom Sovietskom zväze boli zástancami tvrdého postupu minister obrany maršál Andrej Grečko, či šéf KGB Jurij Andropov. Na rokovaniach straníckeho vedenia 15. až 17. augusta v Moskve sa k nim až neskôr pridali Brežnev či premiér Kosygin.

Sovietska invázia bola najväčšou vojenskou akciou v Európe od konca 2. svetovej vojny. Za zmienku stojí príbeh jej hlavného veliteľa Ivana Grigorjeviča Pavlovského. Za úspešnú realizáciu invázie dostal najvyššie vyznamenanie, stal sa hrdinom Sovietskeho zväzu. Neskôr uviedol: "Úprimnne povedané, obyvateľstvo sa k nám nesprávalo priateľsky. Asi sami pochopíte, že keď k vám domov príde nepozvaný hosť a začne vám rozkazovať, tak sa vám to veľmi páčiť nebude." Na intervencii do Afganistanu v roku 1979 sa už Pavlovskij odmietol zúčastniť.


Na rusofóbiu nie je dôvod


Azda najsmutnejšou kapitolou na celej udalosti bol slabnúci odpor českých a slovenských politikov i verejnosti, hoci pod hlavňami sovietskych tankov sa to asi dá pochopiť.

Začala sa normalizácia a sovietske jednotky sa u nás zdržali celých 23 rokov. Ani po Novembri ´89 sa im veľmi nechcelo ísť preč – ako neraz konštatoval hudobník a politik Michael Kocáb, ktorý viedol parlamentnú komisiu dohliadajúcu na ich odsun. Tak vyzerala v praxi koncepcia obmedzenej suverenity.

Nemožno prehliadať, že sa v Rusku našlo osem odvážlivcov, ktorí proti pred 52 rokmi okupácii Československa protestovali. Že práve zo Sovietskeho zväzu koncom 80. rokov zavial duch otvorenosti a slobody, ktorý prispel k zbúraniu železnej opony. A zažili sme vtedy časy, keď všetko ruské bolo „trendy“, keď ruské noviny, filmy a hudba získali aj u nás obľubu, akú sa komunistickým ideológom nepodarilo nikdy docieliť. (Aj dnes mnohí Rusi demonštrujú za slobodné Bielorusko.)

Preto rusofóbia nie je namieste. A napokon, ak nechceme realitu skrývať za pojem Varšavskej zmluvy, nejde vonkoncom o prejav rusofóbie. Ide o to, že hoci sú Sovietsky zväz i komunizmus dávno minulosťou, myšlienka obmedzenej suverenity v iných podobách za múrmi Kremľa stále prežíva – mohlo by o tom hovoriť Gruzínsko, Ukrajina a dnes sa zrak medzinárodnej verejnosti upiera na Bielorusko. A to už je faktor, ktorý aj pre súčasné Slovensko predstavuje reálne bezpečnostné riziko.