Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Štvrtok 18. apríl 2024Meniny má Valér
< sekcia Publicistika

M. KOPCSAY KOMENTUJE VÝROČIE SMRTI R. REMIÁŠA: Skutok, ktorý sa stal

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Bývalý vyšetrovateľ Róbert Remiáš zahynul pri explózii auta 29. apríla 1996.

Možno nie každý vie, že legendárne úslovie „skutok sa nestal“ nevzniklo v reakcii na kauzy Smeru. Autorom výroku je klasik a otec zakladateľ štátu Vladimír Mečiar. Reagoval tak na prípad, ktorého 25. výročie si pripomíname: Na vraždu Róberta Remiáša, ktorý vybuchol a zhorel v aute 29. apríla 1996 o 22. hodine a 15. minúte.

V októbri roku 2006, teda o 10 rokov neskôr, sa premiér Mečiar v parlamente rozohnil: „Vyšetrovanie vraždy Roberta Remiáša vôbec, ale vôbec nebolo ovplyvnené amnestiami, prebehlo dokazovanie, desať rokov, ale toto dokazovanie prebehlo s veľkým porušovaním práva. A nakoniec záver, skutok sa nestal, ešte raz, skutok sa nestal. Skutok sa nestal, ešte raz, rozhodnutie je, že skutok sa nestal. To znamená, že žiadne ovplyvňovanie, objednávanie vraždy nebolo. Rozhodol o tom ten, kto je oprávnený rozhodnúť. Ostatní ste gágaji, táraji a pre mňa prďúsi.“

Mečiar stál na čele garnitúry, ktorá v rokoch 1994 až 1998 sledovala iba dva ciele: Nestratiť moc. A vyťažiť z nej čo najviac. Materiálne aj politicky.

Keďže sa pod predošlý Mečiarov politický pád – teda pod odvolanie z funkcie premiéra v marci 1994 – podpísal svojou kritikou aj prezident Michal Kováč, bolo jasné, že počas svojho tretieho funkčného obdobia bude premiér Mečiar považovať hlavu štátu za úhlavného nepriateľa.

Je už dostatočne známe, že 31. augusta 1995 zavliekli prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho do zahraničia a že o necelý mesiac 24. septembra 1995 vypovedal príslušník SIS Oskar Fegyveres o svojej účasti na tejto akcii. Tým logicky vzniklo podozrenie, že sa tento násilný skutok odohral za účasti, či priamo v réžii tajnej služby. Fegyveres sa v obave o svoj život ukrýval v zahraničí, spojkou bol jeho priateľ a bývalý vyšetrovateľ Róbert Remiáš. Ten zahynul pri explózii auta 29. apríla 1996.

Redaktor denník SME Matúš Burčík v knihe Ani smrť nerozdelí píše: „Robo sa s Oskarom ďalej pravidelne stretával raz za týždeň. Nosil mu noviny a poštu od rodičov. ´Aj keď bol vždy vysmiaty, hovoril, že za ním stále chodia rôzne autá a sledujú ho neznámi urastení chlapci.´“

Rovnako je známe, ako sa vyšetrovanie no najmä potrestanie únosu Michala Kováča ml. a vraždy Róberta Remiáša skončilo. Vyšetrovatelia odviedli kus práce, spravodlivosti sa však do cesty postavili amnestie, ktoré Mečiar vyhlásil 3. marca 1998 ako zastupujúci prezident – sotva sa v Prezidentskom paláci stihol zohriať.

V kauze samotného Remiáša smerovali podozrenia k údajným vykonávateľom – Jozefovi Roháčovi, ktorého medzitým v Maďarsku odsúdili na doživotie za iné trestné činy, a dnes už nežijúcemu Imrichovi Oláhovi. Nažive nie je od roku 1997 ani bývalý boss bratislavského podsvetia Miroslav Sýkora, u ktorého si podľa obvinenia mal vraždu vtedajší riaditeľ SIS Ivan Lexa objednať. Trestné stíhanie bolo zastavené aj vo vzťahu k Lexovi. Tak sa javili veci v roku 2006 a to Mečiara inšpirovalo k výroku: „Skutok sa nestal.“

Dnes od skutku, ktorý „sa nestal“ uplynulo štvrťstoročie. Pripomína nám ho železný kríž Fera Guldana na mieste, kde Remiáš prišiel o život. A Mečiarovi „skutok, ktorý sa nestal“ pripomenula aj Anna Remiášová na mítingu vo Vrbovom 3. mája 1999, keď sa predseda HZDS ešte usiloval zabojovať o prezidentský post. S pôsobením v Prezidentskom paláci už mal predsa skúsenosti. (Autor týchto riadkov bol očitým svedkom incidentu vo Vrbovom.)

Tradícia skutkov, ktoré sa nestali sa tak ťahá celou existenciou samostatnej SR ako svojská tragédia moderných slovenských dejín. Ale na druhej strane, akokoľvek sa toto úslovie klasika vžilo, má čoraz viac limitovanú platnosť.

Mečiar v roku 1998 ako premiér skončil. Jeho návrat do politiky v rokoch 2006 až 2010 bol už len slabým odleskom vyvolaným akútnou mocenskou potrebou premiéra Fica s niekým zostaviť vládu. Mnohí aktéri ďalších skutkov, ktoré sa nestali, skončili v putách a niektorí sa už dočkali aj rozsudkov. Mečiarove amnestie, dlhé roky zdanlivo nezničiteľné, boli zrušené v roku 2017. V roku 2016 obnovili aj vyšetrovanie Remiášovej smrti. A v posledných rokoch sa výrazne oslabila nedotknuteľnosť vyvolených ľudí.

A možno by sa podobné „skutky, ktoré sa nestali“ ani nemuseli stávať – keby k nim časť voličov neprechovávala toleranciu vypestovanú okrem iného desaťročiami totalitných zriadení. V nich z historického hľadiska ešte nedávno bolo celkom normálne likvidovať ľudí po tisíckach, ba po miliónoch a mnohí takéto vládnutie dodnes obdivujú. A ochotne akceptujú, ak štát, alebo jeho inštitúcie, alebo s ním previazaní ľudia a ich skupiny tu niekoho unesú, tam niekoho nechajú vybuchnúť, alebo si z „ich“ štátu čosi ukradnú.

Strany s takýmto softvérom sú pripravené znovu a znovu sa uchádzať o priazeň voličov. A voliči sú náchylní im znovu a znovu uveriť, prípadne apaticky mlčať. Kríž na mieste Remiášovej smrti však pripomína, že štát má povinnosť občanov chrániť, skutky vyšetriť a ich vinníkov potrestať. A povinnosťou občanov je nielen dodržiavať zákony, ale aj nemlčať, ak sa deje krivda.

Je otázne, či sa smrť Remiáša spred 25 rokov podarí vyšetriť. Dôležité je však aj to, aby sa podobný „skutok, ktorý sa nestal“ naozaj nikdy nestal.