Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Piatok 29. marec 2024Meniny má Miroslav
< sekcia Publicistika

M.KOPCSAY KOMENTUJE VYJADRENIA I.MATOVIČA K BIELORUSKU: Jasná reč

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Podobne jednoznačne sa, pochopiteľne, vyjadrila aj prezidentka Zuzana Čaputová, píše M. Kopcsay.

Vláde sa dá vytknúť všeličo, no jedna vec stojí za vyzdvihnutie – a to je jasná zahraničnopolitická orientácia, a tiež schopnosť smerovanie zahraničnej politiky jasne a zrozumiteľne prezentovať. Pretože to sú dve rozdielne veci. Jedna vec je jasne konať a druhá jasne a zrozumiteľne hovoriť.

Konkrétnym príkladom je bratislavský pobyt bieloruskej opozičnej aktivistky a de facto aj líderky Sviatlany Cichanovskej. Po stretnutí s ňou premiér Igor Matovič (OĽaNO) vyhlásil, že Slovensko je aj do budúcna pripravené stáť pri bieloruskom ľude v boji za slobodu a demokraciu. A tiež, že Cichanovská je pre mnoho žien vo svete, ale aj v Európe vzorom. Premiér si podľa svojich slov váži jej osobný postoj a verí, že v tomto boji vydrží Cichanovská až do konca. Samozrejme, Slovensko podobne ako ostatné krajiny EÚ, neuznáva bieloruského prezidenta Lukašenka.

Podobne jednoznačne sa, pochopiteľne, vyjadrila aj prezidentka Zuzana Čaputová: „Celý demokratický svet vrátane SR považuje snahu státisícov demonštrujúcich Bielorusov a Bielorusiek o slobodné voľby za oprávnenú.“

Isteže sa zahraničná politika nerodí v hlave prezidentky ani predsedu vlády. Je výsledkom oveľa objektívnejších a dlhodobejších faktorov. A isteže ani počas predošlých vlád Slovensko nijako neustúpilo z proeurópskej alebo prozápadnej orientácie.

Na druhej strane sa však táto orientácia neraz interpretovala ako pragmatická nevyhnutnosť či dokonca nutné zlo – veď nás niekto musí chrániť (NATO) a musíme sa hlásiť k tomu Bruselu, keď už nám odtiaľ tečú toľké euromilióny. A popri skúsenom profesionálovi na čele diplomacie sa stále viac a odvážnejšie ozýval poslanec, ktorý ku všetkému dokázal zaujať svoje vlastné alternatívne postoje – nech je aj Putina obdivujúci a za komunizmom banujúci volič spokojný. Napokon, skúsme si predstaviť, ako by asi návštevu Cichanovskej odprezentovala dvojica Fico a Gašparovič.

Po prvé, je teda dobre, že na oficiálnu zahraničnopolitickú líniu Slovenska nemajú žiadny vplyv halucinácie typu, „Cichanovská nikoho nezastupuje a nie je oficiálnou predstaviteľkou krajiny“.

Diktátor Lukašenko sa na čele štátu drží vďaka voľbám, ktoré boli podľa všetkých indícií a dostupných informácií zmanipulované. A teraz sa drží pri moci formou násilia – o čom sa možno pri sledovaní spravodajstva z tejto krajiny presvedčiť na vlastné oči. Tisícky Bielorusov a Bielorusiek, čo denne protestujú v uliciach, by určite radšej chodili do práce a vodili svoje deti do školy, než aby sa nechali zatýkať a do krvi mlátiť silovými zložkami.

Predstavitelia opozície v Bielorusku majú práve takú legitimitu ako mali slovenskí alebo českí disidenti alebo zástupcovia poľskej Solidarity počas komunistickej totality – s ktorými sa okrem iného stretávali aj oficiálni predstavitelia iných krajín (francúzsky prezident Mitterrand).

Rovnako by asi nikomu nenapadlo spochybňovať legitimitu exilovej vlády počas 2. svetovej vojny (veď sme predsa mali oficiálnych zástupcov Slovenského štátu). A neobstála by námietka, že ešte pred vznikom ČSR rokovali svetoví lídri s Masarykom či Štefánikom, hoci neboli legitímni predstavitelia rakúsko-uhorskej moci, ba dokonca pracovali na zániku monarchie.

Po druhé, je dôležité, aby sa Slovensko nielen zastávalo demokratických princípov – i v zahraničnej politike – ale dokázalo ich aj jasne tlmočiť verejnosti. Pretože takéto zásadné postoje by sa nemali ocitnúť v zajatí populizmu či partikulárnych politických záujmov.

Mimochodom, Slovensko sa pripojilo k ďalším európskym krajinám a povolalo na znak protestu z Bieloruska svojho diplomatického zástupcu. Takýto krok sa udial už v roku 2012 – a tak je smutnou stránkou celej bieloruskej anabázy skutočnosť, že tam ani počas uplynulých ôsmich rokoch k nijakej pozitívnej zmene nedošlo.

Treba veriť, že o ďalších osem rokov nebude Bielorusko tam, kde je dnes, teda v Lukašenkovom zovretí. A tiež, že Slovensko, práve naopak, bude, pokiaľ ide o zahraničnú politiku, práve tam, kde je dnes – zahraničnopolitický konsenzus, o ktorý sa krajina vždy opierala, sa zachová a obavy z jeho slabnutia v nedávnom období sa ukážu ako zažehnané.