< sekcia Publicistika

PLNÉ ZNENIE: Reč P.WEISSA na pohrebe M.FTÁČNIKA: Bol si dobrý človek

Archívna snímka. Predstavitelia Sociálnodemokratickej alternatívy po prvýkrát ukázali verejnosti 9. apríla 2002 v Bratislave logo strany, ktorého základom je štvorec "okysličenej" červenej farby a podľa slov člena prípravného výboru Petra Weissa symbolizuje charakter základných politických priorít nového ľavicového subjektu. Na snímke si členovia prípravného výboru Peter Weiss /vpravo/ a Milan Ftáčnik /vľavo/ pripíjajú šampanským pred novým logom Foto: Vladimír Benko/TASR

Plné znenie príhovoru, ktorý odznel na dnešnom pohrebe významného slovenského politika, poskytol Teraz.sk Peter Weiss.

Bratislava 19. mája (Teraz.sk) - Po dlhej a ťažkej chorobe umrel vo veku 64 rokov významný slovenský ľavicový politik, bývalý minister školstva a primátor hlavného mesta Bratislavy, jeden zo zakladateľov slovenskej štátnosti Milan Ftáčnik. Na jeho dnešnom pohrebe vystúpil s príhovorom jeho dlhoročný politický súputnik Peter Weiss.

"Som rád, že sme sa na tej konferencii v decembri 1989 vzájomne našli a potom kráčali tou istou cestou. Nielen pre mňa, ale aj pre ďalších našich spoločných priateľov, ktorí sa dnes s Tebou lúčia, bolo cťou tak dlho a úzko, v dobrých i v horších časoch s Tebou spolupracovať.

Bolo úžasné, že napriek rozdielnym názorom na niektoré veci v časoch intenzívnej účasti v politike sme vždy boli kamaráti a podporovali sme sa navzájom, a že sme aj po odchode z politiky až do Tvojich posledných dní vernými kamarátmi ostali,"
konštatoval Weiss v príhovore.





Celé znenie príhovoru Petra Weissa na pohrebe Milana Ftáčnika
Rozlúčka s Milanom

Vážená smútiaca rodina, Zlatica, Lucia , Miňo, vážené smútočné zhromaždenie,
lúčime sa s naším priateľom Milanom, ktorý žil bohatý život naplnený činorodými aktivitami pre spoločnosť, pre svoju rodnú Bratislavu, pre svoju alma mater, pre svoju rodinu a ktorý mal dobré srdce naplnené ideálmi sociálne spravodlivej spoločnosti. Preto nám už teraz tak veľmi chýba a bude chýbať.

S Milanom som sa zoznámil v decembri 1989 na obvodnej konferencii KSS Bratislava 1. Zaujal ma jeho priamy pohľad do očí, ale aj schopnosť rýchlo a presne analyzovať situáciu, formulovať návrhy a presvedčivými argumentmi ich obhájiť. Na mimoriadnom zjazde KSS sa stal členom jej výkonného výboru a so silným vnútorným presvedčením, že to je jediná perspektívna a zmysluplná cesta, ako obhájiť svoju česť a neschovať sa zbabelo pred svojou politickou minulosťou, sa stal súčasťou najužšieho jadra tvorcov novej, demokratickej ľavice na troskách starej strany, ktorá historicky prehrala. Tým prvýkrát vstúpil do slovenskej histórie, lebo projekt SDĽ aj vďaka nemu uspel. Doma i v zahraničí, vstupom do Socialistickej internacionály a Strany európskych socialistov.

Ako predseda poslaneckého klubu SDĽ bol pri budovaní základov samostatnej slovenskej štátnosti. Tým druhýkrát vstúpil do histórie. Už upadlo do zabudnutia, že práve jeho hlas člena Predsedníctva SNR rozhodol o tom, že sa neschválili výsledky rokovania z Milov, ktoré nezodpovedali predchádzajúcim dohodám s českou stranou a slovenským záujmom. Hlasoval za Deklaráciu zvrchovanosti SR, za prvú demokratickú slovenskú ústavu, za vyhlásenie 29. augusta za štátny sviatok.

Jednoznačne sa potom v opozícii vymedzoval voči autoritárskym tendenciám vládnutia a bol politickým spolutvorcom dvoch vlád širokej koalície, ktorých cieľom bolo prinavrátiť Slovenskej republike integračné šance. Tým tretí raz vstúpil do histórie. V tej druhej vláde bol ministrom školstva. Nie je to len môj názor, že najlepším v histórii samostatnej SR.

Sociálnodemokratickým hodnotám ostal verný aj po odchode z parlamentu. A na ich báze opäť písal históriu, keď sa stal prvým a zatiaľ jediným ľavicovým primátorom Bratislavy. Aj v tejto pozícii dával otvorene najavo, že fašistom a neonacistom nepatria bratislavské ulice. Bol prvým primátorom, ktorý 14. marca na výročie vzniku Tisovho Slovenského štátu vyvesil antifašistickú zástavu. Ešte mnohé by sa o Milanových sociálnodemokratických postojoch dalo povedať.

Jednoducho, Milan bol pilierom a ozdobou slovenskej sociálnodemokratickej ľavice. Svojím vlastenectvom, zodpovednosťou za samostatnú slovenskú štátnosť a jej demokratickú podobu. Svojou energiou, schopnosťou brilantne analyzovať – kvôli tomu sme ho zvykli volať kybernetická hlavička -, umením efektívne vyjednávať, robiť transparentné kompromisy tam, kde boli potrebné, húževnatosťou pri odolávaní tlakom, aby sa SDĽ vzdala svojich hodnôt, schopnosťou ponúkať moderné pohľady a nové spoločensky prospešné riešenia, optimistickým nadhľadom a vierou v úspešné riešenie problémov aj vtedy , keď sme my ostatní začínali podliehať depresii.

Ozdobou bol aj preto, že bol vzdelaný, kultúrny, kultivovaný, rozhľadený, jazykovo vybavený a vo všetkých verejných funkciách si vybudoval neformálnu autoritu a dobre reprezentoval. Nežil z politiky, ale pre politiku, pretože nikdy neprestal učiť na svojej fakulte a vedel, že keď sa demokratickým rozhodnutím občanov jeho čas vo verejnej funkcii skončí, bude sa môcť naplno vrátiť k pedagogickej a vedeckej práci, ktorá ho baví a v ktorej je dobrý.

Vážené smútočné zhromaždenie,
Vo všetkých spomienkach tých, čo Milana poznali, pracovali s ním alebo s ním aj politicky súperili, ktoré som si po jeho náhlom odchode prečítal, som si všimol jedno spoločné hodnotenie: Milan Ftáčnik bol slušný človek. Ale keďže bol naozaj slušný, nikdy sme od neho nepočuli, aby týmto slovom označoval sám seba a vymedzoval sa tak voči ľuďom, čo mali iný názor či dokonca svetonázor. Nikdy sme ho nepočuli zaklínať sa slušnosťou, robiť si z nej svoju politickú zástavu. Nebol pokrytec, čo pod zástavou slušnosti robí opak toho, čo sľuboval voličom.

Nestal sa z neho nikdy papaláš. Bol slušný v každodennom styku s nami, s kolegami v SDĽ a SDA, aj v sporoch, ktoré sme medzi sebou, taká je už politika, viedli. Bol slušný aj v tvrdých súbojoch s politickými oponentmi, nielen v tých na televíznej obrazovke, ale aj v tých za zavretými dverami. Bol slušný aj na ministerstve, v komunálnej politike, na univerzite, všade, kde sa pohyboval, kde pracoval. Taký ostane v pamäti slovenskej spoločnosti, ktorej už toľkí slušnosť sľubovali, lebo uňho bola prirodzenou súčasťou osobnostnej výbavy. Aj z tohto hľadiska bol Milan Ftáčnik ozdobou slovenskej sociálnej demokracie.

Milý Milan,
som rád, že sme sa na tej konferencii v decembri 1989 vzájomne našli a potom kráčali tou istou cestou. Nielen pre mňa, ale aj pre ďalších našich spoločných priateľov, ktorí sa dnes s Tebou lúčia, bolo cťou tak dlho a úzko, v dobrých i v horších časoch s Tebou spolupracovať . Bolo úžasné, že napriek rozdielnym názorom na niektoré veci v časoch intenzívnej účasti v politike sme vždy boli kamaráti a podporovali sme sa navzájom, a že sme aj po odchode z politiky až do Tvojich posledných dní vernými kamarátmi ostali. Ďakujeme Ti za to. Nech Ti je zem slovenská ľahká.

Peter Weiss
Bratislava, Martinský cintorín, 19.5.2021