Quantcast
< sekcia Publicistika

ZAMYSLENIE MÁRIUSA KOPCSAYA: Návrat do čias, ktoré by sme už nechceli

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Pred čím si nemožno zakrývať oči, je rovnako krutá a neľudská podstata fašistického i komunistického režimu, píše M. Kopcsay.

Temný koniec januára v očakávaní omikronu a v tieni napätej bezpečnostnej situácie na východe v Európy (a tým pádom v Európe celej) prináša aj dve smutné výročia. Obe spojené s totalitnou mocou. Jedno s nemilosrdným a neľudským vraždením ľudí označených za nepriateľov. Druhé sa spája najmä s ich existenčnou, politickou a morálnou likvidáciou – hoci aj tu by sme našli stopy násilia a krutosti.

Reč je o Medzinárodnom dni pamiatky obetí holokaustu, ktorý si svetová verejnosť pripomenula 27. januára. K spomienke v duchu hesla „we remember“ sa pripojili traja najvyšší slovenskí ústavní činitelia, aj ďalší politici a duchovní, čo je nesmierne cenné. Ide totiž o signál, že v takej základnej otázke, ako je odmietnutie násilia a jeho inštitucionalizovanej podoby vo forme násilného režimu, panuje široký spoločenský konsenzus.

Je to dôležité tým skôr, že vzostup hladiny antisemitizmu i nenávistných nálad celkovo, je pozorovateľný na všetkých tokoch civilizovaného sveta, najmä tých, čo pretekajú územím internetu a sociálnych sietí. Tam sa ľahko praje smrť, sľubujú popravy, šíria sa lži, konšpiračné teórie, manipuluje sa s fotografiami a s videami. Čím je to technicky ľahšie, tým viac prirodzenej imunity človek potrebuje, aby odolal bez straty súdnosti, zdravého rozumu a bez negatívnych emócií. Túto odolnosť poskytuje a buduje vzdelanie, výchova, kultúra a vzory mravnosti. Na Slovensku všetko tak trochu problémové komodity.

Tragikomédia Anticharta
Druhé výročie nasledovalo hneď na ďalší deň: 28. januára 1977, teda pred 45 rokmi, nahnali komunisti umelcov do Národného divadla v Prahe, aby verejne prejavili a vlastnoručne podpísali svoj odmietavý postoj k Charte 77. Nátlaková akcia vošla do dejín pod pojmom Anticharta. Jej záludnosťou je fakt, že sa spája s obdobím, ktoré mnohí – pokiaľ nezažili prenasledovanie či diskrimináciu na vlastnej koži, alebo ju nevideli vo svojom okolí – vnímajú oveľa pozitívnejšie.

Nacizmus chvália extrémisti s vytetovanými hákovými krížmi, alebo ľudia ospravedlňujúci Hitlera, Tisa a Slovenský štát z iných dôvodov. Sú však vnímaní ako okraj spoločnosti. Nostalgia za socíkom, ktorý ľuďom dával byty, prácu a lacné potraviny, je oveľa mainstreamovejším životným pocitom. Mimochodom v začadených priestoroch krčiem a ešte viac kontaminovaných stokách sociálnych sietí sa náklonnosť ku komunistickej totalite čarovne prelína s adorovaním nacizmu a jeho klérofašistických výhonkov.

Z historického hľadiska stojí za pozornosť, že sa tragikomédia nazvaná Anticharta odohrala len tridsať päť rokov po vojnových hrôzach. Možno sa stretnúť s názorom historikov, že hoci po konci 2. svetovej vojny bol odpor k nej mimoriadne silný – a komunistická propaganda ho často zneužívala v boji proti vnútorným nepriateľom, ktorých označovala za vojnových štváčov – na druhej strane sa mnoho z vojnových krutostí pretavilo do neskoršej komunistickej praxe najmä v 50. rokoch.

Obete komunistického systému – predovšetkým ľudia, ktorí sa pokúsili utiecť cez hranicu – ale aj množstvo prenasledovaných, väznených a aj mučených – však vkladajú do čierneho rámu aj normalizačnú éru.

Dotyk, ktorý zabolel
Charta 77 vznikla ako dokument, ktorý sa odvolával na Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe prijatý 1. augusta 1975 v Helsinkách. Tu sa štáty Európy zaviazali k základným princípom spolužitia, medzi ktoré patrilo zamedzenie vojnovým konfliktom, nemennosť hraníc, a tiež dodržiavanie občianskych a ľudských práv.

Ako sa neskôr vyslovil Václav Havel, jeden z autorov textu Charty 77, stačilo sa odvolať na to, čo štátna moc oficiálne sľubovala. Teda „chytiť ju za slovo“. Bol to však zrejme dotyk bolestivý pre komunistický režim, ktorý zareagoval veľmi nepriateľsky. Prenasledovaním a vyslýchaním iniciátorov, ktoré napríklad Jana Patočku doviedlo až k predčasnej smrti v marci 1977. Ďalšou reakciou bola Anricharta, ktorú chtiac či nechtiac podpísalo okolo 7000 ľudí, teda takmer štvornásobne viac, než bolo 1900 podpisov pod Chartou 77.

Len pár dní po publikovaní Charty 77 vyšiel v komunistickej tlači známy článok Stroskotanci a samozvanci. Označil iniciatívu za pamflet, ktorý „skupinka ľudí z radov skrachovanej československej reakčnej buržoázie a tiež z radov skrachovaných organizátorov kontrarevolúcie 1968 na objednávku antikomunistických a sionistických centrál odovzdala istým západným agentúram.“

No a napokon nasledovalo spomínané verejné zhromaždenie 28. januára v „zlatej kapličke“, na ktorom častovala chartistov ohňom a sírou herečka Jiřina Švorcová, alias žena za pultom. „Pohŕdame tými, ktorí v neskrotnej pýche, ješitnej nadradenosti, sebeckom záujme, alebo dokonca za mrzký peniaz sa kdekoľvek na svete – a tiež u nás sa našla skupinka takých odpadlíkov a zradcov – odtrhnú a izolujú od vlastného ľudu, jeho života a skutočných záujmov a s neúprosnou logikou sa stávajú nástrojom antihumanistických síl imperializmu,“ prednášala dramatickým hlasom.

Umelci boli doslova zahnaní do kúta. Vedeli či tušili, čo sa deje, hoci naoko sa zhromaždenie tvárilo ako väčšia komunistická či „erohácka“ schôdza. Niektorí boli presvedčení, že podpisujú prezenčku. Niektorých kamery snímali cestou do divadla, iných v sále. Jednu tvár po druhej so zlomyseľným citom pre detail, nenáhlivo a sadisticky. Ladislav Pešek, Miloš Kopecký, Jiřina Šejbalová, Jiří Sovák, Jan Werich... A na ďalšej schôdzi – šoubiznisovej, ako by sme povedali dnes – rečnili Karel Gott, Ladislav Štaidl a Karol Duchoň.
Niektorí sa podpisu Anticharty vyhli, iní sa zaň ospravedlnili. Daktorí vyhlásili, že by sa mal ospravedlňovať režim, ktorých ich k tomu dohnal. Ťažko je dnes súdiť ľudí za to, že urobili len to, čo všetci ostatní, to, čo sa od nich žiadalo.

Pred čím si však nemožno zakrývať oči je rovnako krutá a neľudská podstata totalitných režimov, ktoré sa dokonca navzájom inšpirovali (nezabúdajme, že stalinizmus kvitol už v 30. rokoch). Oba si globálne vyžiadali desiatky miliónov obetí, a to z historického hľadiska len nedávno. Zhovievavosť k týmto režimom, či vyzdvihovanie ich predností, teda nebezpečne otvárajú dvere k ich možnému návratu.