Bratislava 8. marca (TASR) - Na 9. marca pripadá Deň paniky. V súvislosti s ním prináša TASR rozhovor s klinickým psychológom Petrom Sabolom, ktorý hovorí aj o tom, že panika, ak ju chápeme ako panickú poruchu, patrí z hľadiska klasifikácie chorôb medzi takzvané neurotické alebo úzkostné poruchy a vyznačuje sa neočakávanými náhlymi záchvatmi úzkosti, respektíve intenzívneho nepredmetného strachu.

V súvislosti so vzniknutou panikou, ktorá vznikla na základe šíriaceho sa koronavírusu, Peter Sabol uviedol: "Dnešok vedeckého a technologického pokroku nám dáva legitímne oprávnenie domnievať sa, že veci máme pod kontrolou a že dokážeme svet do značnej miery ovládať a prispôsobovať našim predstavám. Ak sa však objavia situácie, ktoré nám túto našu predstavu a vieru naštrbia (viď aktuálna epidémia koronavírusu), reagujeme intenzívne emočne."


Kde sa panika rodí, ako všeobecne vzniká? Vysvetlite to, prosím, na princípe individuálnej úzkostnej poruchy. Poznáme dnes príčiny jej vzniku?

Panika sa rodí v hlave, teda v mysli, a v pozadí panických prejavov môžeme dohľadať potlačené, vytesnené a nespracované obsahy vedomia a emócií. V našom vnútri sa tak vytvára konflikt medzi našou pravou autentickou polohou a tou "pozmenenou", čoho následkom je vzniknuté vnútorné napätie. To napätie sa potrebuje navonok nejako vybiť a formou jeho "vybitia" je príznak, v tomto prípade príznak panickej úzkosti. Veľká časť z týchto procesov sa deje nevedome a preto trvá istú dobu, aby sme príčiny paniky naozaj odstránili.



V súvislosti s príčinami vzniku paniky u jednotlivcov sa hovorí aj o biochemických zmenách v mozgu. Čo konkrétne tie zmeny predstavujú?

Biochemické zmeny v mozgu sú v súvislosti s psychickými poruchami nesporne vedecky potvrdené, ale my ich chápeme skôr ako dôsledok, a nie ako príčinu, v tomto prípade príčinu úzkostných prejavov. To znamená, že práve nespracované, vytesnené emócie a iné obsahy vedomia spôsobujú v organizme jednotlivca diskomfort, následkom čoho je aj neurotransmiterová dysbalancia. Inak povedané, kompenzačné užívanie napríklad sérotonínu ma robí šťastným, ale podstatu môjho nešťastia príčinne nerieši.



Akú úlohu v tomto prípade zohráva strach zo straty vnímania reality?

Významnú, je jeho neoddeliteľnou súčasťou. Človek má strach, že stratí kontrolu, vplyv, pretože práve vyššie spomenutými potlačeniami akosi stratil svoje pravé ja, kontrolu nad samým sebou.



Koľko percent súčasnej populácie trpí stavom úzkostného strachu?

Sú to stavy s relatívne častým výskytom, pohybujúcim sa v rozmedzí od dvoch do ôsmich percent.



Ako sa stavy úzkostného strachu u človeka prejavujú navonok?

Panika, ak ju chápeme ako panickú poruchu, patrí z hľadiska klasifikácie chorôb medzi takzvané neurotické alebo úzkostné poruchy a vyznačuje sa neočakávanými náhlymi záchvatmi úzkosti, respektíve intenzívneho nepredmetného strachu, ktoré sprevádzajú aj určité fyziologické prejavy (búšenie srdca, potenie, dýchavičnosť a podobne).



Poznáme už v súčasnosti účinné formy liečby tohto duševného ochorenia?

Formy sú vždy dve – psychofarmakologická a psychoterapeutická. Psychofarmakologická je medikamentózna a symptomatická, teda snažíme sa daný príznak (symptóm) znížiť alebo odstrániť liekmi. Psychoterapeutická je takisto buď symptomatická, teda ide nám o čo najrýchlejšie odstránenie príznaku (napríklad kognitívno-behaviorálna terapia) alebo kauzálna (príčinná), kde sa prostredníctvom psychoanalytickej psychoterapie snažíme prísť na dôvod príznaku a jednotlivca ho tým zbaviť. Samozrejme, existujú aj ďalšie psychoterapeutické smery, napríklad humanistické, kde podstatou liečby je najmä kvalita vzťahového rámca medzi terapeutom a klientom.



Ako je to v prípade paniky, ktorá dokáže ovládnuť v určitom čase drvivú väčšinu obyvateľstva? Kde tkvie jej príčina a prečo sa väčšiny ľudí náhle zmocní? Teraz máme na mysli, samozrejme, paniku šíriacu sa medzi ľuďmi v súvislosti s koronavírusom.

Aktuálne šíriaca sa panika, ktorá sa týka spomenutého koronavírusu, má práve pôvod vo vyššie spomenutej poznámke. Dnešok vedeckého a technologického pokroku nám dáva legitímne oprávnenie domnievať sa, že veci máme pod kontrolou a že dokážeme svet do značnej miery ovládať a prispôsobovať našim predstavám. Ak sa však objavia situácie, ktoré nám túto našu predstavu a vieru naštrbia (viď aktuálna epidémia), reagujeme intenzívne emočne práve ako dôsledok straty kontroly, ktorá je v skutočnosti len ilúziou. Tiež sa domnievam, že ide o akúsi vyrovnávajúcu reakciu na prehnaný dôraz na racionalitu a zameranosť na výkon v dnešnom svete, pretože v tejto situácii reagujeme až akosi podozrivo iracionálne a mnohé výkonové udalosti (športové a iné spoločenské udalosti) sa hromadne rušia.



Ako je možné liečiť alebo eliminovať davovú paniku? Respektíve panický dav.

Práve uvedomením si vyššie spomenutého – naša túžba po bohorovnej všemocnej kontrole síce existuje, ale jej realizácia je len ilúziou a zároveň nezabúdajme na naše skutočné, pravé ja, ktoré nestojí na princípoch nadmernej racionálnosti a po dokonalosti bažiacej výkonnosti. Presne v duchu Freudovho citátu - daňou za pokrok je neuróza.



Dokážu takýmto poplašným útokom odolávať vnútorne silné individuality?

Pravdaže dokážu, ale vnútornou silou máme na mysli autenticitu, pravdivosť voči sebe a druhým a aj z toho plynúcu pokoru pred svetom, ľuďmi a prírodou.



Kde má vtedy svoje miesto racionálne posúdenie, vyhodnotenie situácie a akú úlohu vtedy zohrávajú emócie?

Fakty a teda rozum sú základ, ibaže my sa nimi zjavne neriadime, a preto si treba vždy zanalyzovať, prečo ten rozum aj napriek znalostiam nefunguje. Asi to bude tkvieť v potlačenej emócii, čo na konci dňa spôsobí, že nás iná nevhodná emócia ovládne.