Komunálne voľby 2026
Všetky správy
K dobrovoľníckej činnosti sa dostala prostredníctvom Jednoty dôchodcov Slovenska, keď ju oslovili s ponukou zapojiť sa do pomoci pacientom.
Autor TASR
Cabov 8. augusta (TASR) - Keď pacient zostane v nemocničnej izbe sám, niekedy mu viac než čokoľvek iné pomôže obyčajný rozhovor, tvrdí Darina Pačutová z obce Cabov, ktorá už štvrtý rok prichádza za pacientmi nemocnice vo Vranove nad Topľou. Ako dobrovoľníčka sa venuje najmä starším pacientom na doliečovacom oddelení.
K dobrovoľníckej činnosti sa dostala prostredníctvom Jednoty dôchodcov Slovenska, keď ju oslovili s ponukou zapojiť sa do pomoci pacientom. „Neváhala som ani chvíľu. Som rada, že môžem chodiť medzi pacientov,“ uviedla Pačutová. Do nemocnice prichádza zvyčajne raz týždenne. Dobrovoľníci nevykonávajú zdravotnícke úkony. Pacientom môžu priniesť vodu, otvoriť okno či upraviť vankúš, ich hlavnou úlohou je však rozhovor a ľudský kontakt.
Podľa Pačutovej sú medzi hospitalizovanými aj ľudia, ktorých deti žijú ďaleko alebo zostali doma sami a chýba im niekto, komu by sa mohli zdôveriť. „Snažím sa rozprávať o veselých veciach, aby sme nešli do tém, ktoré by ich ešte viac zarmútili. Často sa vracajú k spomienkam na mladosť, zábavy alebo obdobia, keď boli šťastní,“ priblížila. Ako dodala, pri takýchto rozhovoroch pacienti často ožijú, začnú rozprávať svoje príbehy a na chvíľu zabudnú na zdravotné ťažkosti.
Pôsobenie medzi staršími pacientmi jej vyhovuje aj pre predchádzajúce pracovné skúsenosti. Niekoľko rokov pracovala ako opatrovateľka v Rakúsku. Po odchode do dôchodku sa podľa vlastných slov k práci s ľuďmi vrátila prostredníctvom dobrovoľníctva. „Keď pacient vidí, že ste prišli za ním, usmeje sa, chytí vás za ruku a povie, aby ste ešte neodchádzali. Človek má potom vnútorný pocit dobre vykonanej práce,“ povedala. Rozhovory s pacientmi podľa nej zároveň odbremeňujú zdravotnícky personál, ktorý pre pracovné povinnosti nemá priestor venovať sa dlhšie každému hospitalizovanému.
Dobrovoľník by mal byť podľa Pačutovej psychicky odolný a pripravený na pohľad na chorých či pacientov po operáciách. Dôležitá je tiež empatia a vedomie, že do podobnej situácie sa môže dostať ktokoľvek. „Netreba sa báť, treba do toho ísť. Sme ľudia a mali by sme si navzájom pomáhať,“ dodala.
K dobrovoľníckej činnosti sa dostala prostredníctvom Jednoty dôchodcov Slovenska, keď ju oslovili s ponukou zapojiť sa do pomoci pacientom. „Neváhala som ani chvíľu. Som rada, že môžem chodiť medzi pacientov,“ uviedla Pačutová. Do nemocnice prichádza zvyčajne raz týždenne. Dobrovoľníci nevykonávajú zdravotnícke úkony. Pacientom môžu priniesť vodu, otvoriť okno či upraviť vankúš, ich hlavnou úlohou je však rozhovor a ľudský kontakt.
Podľa Pačutovej sú medzi hospitalizovanými aj ľudia, ktorých deti žijú ďaleko alebo zostali doma sami a chýba im niekto, komu by sa mohli zdôveriť. „Snažím sa rozprávať o veselých veciach, aby sme nešli do tém, ktoré by ich ešte viac zarmútili. Často sa vracajú k spomienkam na mladosť, zábavy alebo obdobia, keď boli šťastní,“ priblížila. Ako dodala, pri takýchto rozhovoroch pacienti často ožijú, začnú rozprávať svoje príbehy a na chvíľu zabudnú na zdravotné ťažkosti.
Pôsobenie medzi staršími pacientmi jej vyhovuje aj pre predchádzajúce pracovné skúsenosti. Niekoľko rokov pracovala ako opatrovateľka v Rakúsku. Po odchode do dôchodku sa podľa vlastných slov k práci s ľuďmi vrátila prostredníctvom dobrovoľníctva. „Keď pacient vidí, že ste prišli za ním, usmeje sa, chytí vás za ruku a povie, aby ste ešte neodchádzali. Človek má potom vnútorný pocit dobre vykonanej práce,“ povedala. Rozhovory s pacientmi podľa nej zároveň odbremeňujú zdravotnícky personál, ktorý pre pracovné povinnosti nemá priestor venovať sa dlhšie každému hospitalizovanému.
Dobrovoľník by mal byť podľa Pačutovej psychicky odolný a pripravený na pohľad na chorých či pacientov po operáciách. Dôležitá je tiež empatia a vedomie, že do podobnej situácie sa môže dostať ktokoľvek. „Netreba sa báť, treba do toho ísť. Sme ľudia a mali by sme si navzájom pomáhať,“ dodala.
