Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Piatok 19. apríl 2024Meniny má Jela
< sekcia Regióny

Dobrovoľníci načúvali osamelým, pretelefonovali s nimi 10.631 minút

Ilustračné foto. Foto: TASR/AP

Nešlo o odbornú psychologickú pomoc, ale skôr o vypočutie a zdieľanie bežných životných radostí a starostí prostredníctvom dobrovoľníkov z radov študentov.

Banská Bystrica 5. júna (TASR) – Program Uši k duši je telefonická linka pomoci pre ľudí, ktorí sa cítia byť osamelí. Prvotná myšlienka tohto programu vznikla počas prvej vlny pandémie nového koronavírusu, keď ľudia ostávali zo dňa na deň doma osamelí a museli čeliť neistote, smútku a izolácii. Koncom mája sa skončila jeho druhá etapa, ktorá sa začala vo februári. TASR o tom informovala Veronika Kosková z neziskovej organizácie Centrum dobrovoľníctva s tým, že ju vnímajú ako úspešnú a prospešnú.

„Do programu sa prihlásilo 20 ľudí, medzi ktorými boli seniori, osamelé matky, zdravotne znevýhodnení i ľudia v produktívnom veku. Na linke si s nimi telefonovalo 19 dobrovoľníkov, uskutočnili 479 hovorov a pretelefonovali neskutočných 10.631 minút. Telefonáty utvrdili v presvedčení, aká častá je osamelosť ľudí plynúca z izolovanosti či anonymity miest a koľko radosti a nádeje vie vniesť do života krátky rozhovor s človekom,“ zdôraznila Kosková.

Dobrovoľnícky program vznikol vďaka spolupráci Centra dobrovoľníctva a Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela (UMB) v Banskej Bystrici. Rozhodli sa spojiť sily a expertízu z oblasti psychológie a sociálnej práce. Spoločne so študentmi dali programu názov Uši k duši, programu o povzbudení, rozhovoroch cez telefón, o sile slova, ale aj o vychádzaní zo zóny komfortu či aktívnom počúvaní.

„Dobrovoľníkmi na linke boli študenti, ktorí majú k sociálnej téme blízko a touto formou si tak vykonávali prax. Vďaka podpore ich pedagógov bolo profesionálne postarané o dobrovoľníkov a v konečnom dôsledku aj o klientov,“ uviedla Alžbeta Brozmanová Gregorová, ktorá zastrešuje program na Pedagogickej fakulte UMB a školí dobrovoľníkov.

Nešlo o odbornú psychologickú pomoc, ale skôr o vypočutie a zdieľanie bežných životných radostí a starostí prostredníctvom dobrovoľníkov z radov študentov. Tí dostávali počas intenzívneho trojmesačného programu pravidelnú mentorskú a supervíznu pomoc od svojich vyučujúcich z fakulty.