Prešov 25. marca (TASR) - Opakované sledovanie správ o vojnách a konfliktoch môže zvyšovať stres a zhoršovať príznaky úzkosti či depresie, hoci samo o sebe zvyčajne nespôsobuje psychické poruchy u každého. Pre TASR to uviedla Stanislava Knut z Ligy za duševné zdravie. Výskumy podľa nej ukazujú, že rozhodujúca je najmä miera a intenzita mediálnej expozície, pričom najzraniteľnejšie sú deti, seniori a ľudia s už existujúcimi psychickými problémami alebo traumou.

„Sledujeme vojny a nešťastia doslova online, vidíme vybuchovať bomby a cez obrazovky zdieľame emócie zasiahnutých ľudí. Opakované sledovanie takýchto správ vedie skôr k zvýšeniu rizika a zhoršeniu symptómov než to, že samotné správy automaticky spôsobia psychiatrickú poruchu u každého. Efekt býva v priemere skôr malý až stredný, ale u zraniteľných ľudí môže byť klinicky významný. Veľmi intenzívne opakované sledovanie správ o vojne môže byť spojené skôr s výrazným akútnym stresom. Negatívne správy zvyšujú pocit ohrozenia, nepredvídateľnosti a straty kontroly nad situáciou,“ uviedla Knut.

Najohrozenejší sú podľa nej ľudia, ktorí už majú úzkostnú alebo depresívnu poruchu, predošlú traumu, vysokú citlivosť na neistotu, sklon k ruminácii, zlý spánok, osamelosť alebo dlhodobo zvýšený stres. Vyššie riziko býva aj u detí a adolescentov.

„Dôležité je aj rozlíšenie medzi normálnou emočnou reakciou a poruchou. Je normálne cítiť smútok, nepokoj, hnev či dočasnú bezmocnosť po sledovaní správ o vojne. Že ide o problém zvažujeme až vtedy, keď sa objaví niekoľko príznakov, ktoré trvajú dlhšie, zhoršujú fungovanie, človek nedokáže prestať sledovať správy, má panické stavy, nespavosť, vtieravé obrazy, výraznú beznádej, podráždenosť, zhoršenie predchádzajúcej diagnózy alebo sa začne izolovať,“ vysvetlila Knut.

Deti a mladí ľudia patria podľa nej k najzraniteľnejším skupinám. „Ich mozog sa ešte len vyvíja a schopnosť regulovať emócie, hodnotiť riziko či oddeľovať mediálnu realitu od osobnej hrozby je menej vyvinutá. Všetky výskumy o psychických dôsledkoch vojnových konfliktov ukazujú, že práve deti majú veľmi vysoké riziko úzkosti, depresie a traumatických reakcií,“ vysvetlila Knut a doplnila, že ďalšou skupinou sú starší ľudia, seniori.

„Aj podľa riaditeľky našej psychologickej telefonickej Linky Nezábudka je v rozhovoroch so staršími ľuďmi cítiť strach, neistotu, stratu bezpečia a až dokonca existenciálne ohrozenie, práve v spojení so súčasnými vojnovými konfliktami a sledovaním správ. Často doslova hovoria, že nerozumejú, čo sa so svetom stalo, že príde koniec sveta a ďalšia veľká svetová vojna. Súvisí to samozrejme s ich vlastnými prežitými skúsenosťami, ale zhoršuje to aj osamelosť, ktorá je pre našich seniorov verná spoločníčka,“ povedala Knut.

Ďalšou ohrozenou skupinou sú spomínaní ľudia s už existujúcimi psychickými poruchami. Tí sú voči mediálnym správam o vojne výrazne citlivejší. Rovnako ľudia, ktorí v minulosti zažili vojnu, násilie, katastrofy alebo zneužívanie môžu pri sledovaní vojnových správ zažívať traumatické reaktivácie.

Prekvapivo vysoké riziko majú aj niektoré profesie, ktoré pracujú s vojnovým obsahom a ľudia, ktorí sú mediálne vystavení vojnovému konfliktu profesionálne.

Čo sa týka obáv ľudí o bezpečnosť svojej rodiny, strach je podľa Knut biologicky adaptívna emócia, ktorej základnou funkciou je ochrana života.

„Je to často normálna reakcia na nenormálnu situáciu. Každý rodič sa bojí o svoje dieťa, chce pre neho mier, prosperitu a dobrú budúcnosť. Tieto reakcie nie sú známkou slabosti ani patológie. Ide o normálne biologické obranné mechanizmy, ktoré sa stávajú problematickými až vtedy, keď sú chronicky aktivované alebo vedú k výraznému zhoršeniu fungovania,“ vysvetlila Knut.