< sekcia Regióny

Tufový kameň z obce Prenčov kedysi vozili aj do Pešti

Na snímke belujská keramika z obce Prenčov. Foto: TASR/Jana Vodnáková

V 18. storočí bolo na území obce Prenčov rozšírené hrnčiarstvo.

Prenčov 3. mája (TASR) - Obec Prenčov (okres Banská Štiavnica) je malá dedinka v Štiavnických vrchoch neďaleko vrchu Sitno s bohatou históriou a zvykmi, ktoré si miestni s obľubou uctievajú dodnes.

Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1266 a voľakedy sa volala Princh. "Datuje sa, že to je ako léno princa Sitnianskeho panstva," vysvetlila starostka Alena Ciglanová. Väčšina obyvateľstva sa v minulosti venovala poľnohospodárstvu, mlynárstvu či kováčstvu. Najdlhšiu históriu má v obci práve mlynárstvo, a to už od 14. storočia. Predpokladá sa, že tu bola sústava štyroch mlynov.

"Okolo roku 1200, kedy prišli do týchto vrchov baníci, sa najprv zbieralo zlato v zlatonosnom potoku tu v Štiavničke, teda aj v Prenčovskej kotline, a sústava mlynov už vtedy slúžila na drvenie rudy. Keď baňa postupovala hlbšie do hôr, tak sa odovzdávali obci," uviedla Ciglanová. Pri mlynoch pôsobili v minulosti kováči. "Kým si gazdovia namleli, tak im zatiaľ podkuli kone," hovorí Ciglanová. Jeden z valcových mlynov je v dedine zachovaný dodnes.

V 18. storočí bolo na území obce rozšírené hrnčiarstvo. "Mali sme tu niekoľko dielní. Typickou je belujská keramika z bielej hliny. Ložiská tejto hliny sú u nás aj v susednej obci Beluj," povedala Ciglanová. V okolí boli viaceré hliniská, z ktorých sa hlina vozila aj do Banskej Štiavnice, kde z nej vyrábali fajky Zacharky známe nielen v Rakúsko–Uhorsku, ale aj na celom svete.

Z miestneho tufového kameňa zase vznikali v rukách šikovných remeselníkov sochy. "V dedine je Súsošie kalvárie, je to aj kultúrna pamiatka. Ide o štyri kríže, ktoré sa datujú do éry školy miestnych kamenárov," vysvetlila starostka. Dodnes stoja v obci tri domy, kde sú zachované kamenné stĺporadia. "Kameň sa ako stavebný materiál vozil aj do Pešti. Ľahko sa s ním pracuje a nie je až tak veľmi drobivý," dodala Ciglanová.

Remeselná zručnosť sa prejavila aj pri miestnych stavbách. Dokladujú to historické drevené okná a ich obloženia či drevené dvere. "Pre túto časť sú typické drevené vyrezávané štíty. Niektoré sú na domoch dodnes. Využívala sa slovanská symbolika slnka, stromu," ozrejmila starostka. Samospráva sa rozhodla tieto prvky zachovať aj na miestnych autobusových zastávkach. Osvojili si to aj miestni chalupári na domoch, ktoré si opravujú. V jednom takomto dome dokonca nový majiteľ obnovil kováčsku dielňu, ktorá je počas kultúrnych podujatí dostupná aj verejnosti.



Už viac ako desať rokov prevádzkuje obec pestovateľskú pálenicu

Nielen domáci, ale aj ľudia z blízkeho okolia využívajú pestovateľskú pálenicu v Prenčove, ktorá má dlhú históriu. Prevádzka na výrobu destilátov z ovocného kvasu je pod správou obce od roku 1992.

Vybudovaná však bola ešte v 30. rokoch minulého storočia Pestovateľským a ovocinárskym spolkom. "Potom ju zoštátnili a patrila stredoslovenským liehovarom a konzervárňam. Krátko pred prevratom ju konzervárne odovzdali do prevádzky Roľníckemu družstvu," podotkla starostka Alena Ciglanová s tým, že ju družstvo chcelo neskôr ako nerentabilnú prevádzku zatvoriť. Vtedy sa podľa Ciglanovej obecné zastupiteľstvo rozhodlo, že ju obec odkúpi a bude ju prevádzkovať.

Pred dvoma rokmi obec pálenicu vďaka finančným prostriedkom z Úradu vlády SR z programu Rozvoj vidieka svojpomocne zrekonštruovala. Vybudovala sa rampa na príjem kvasu, zabezpečilo sa odvodnenie objektu, dobudovali strechu na sklad, vymenená bola aj elektroinštalácia.

Aj keď ide v tomto prípade skôr o zachovanie služieb a tradície, ako o ziskovú činnosť, pálenica si na svoj chod dokáže zarobiť. Jej prevádzka je sezónna. Začatie aj ukončenie sezóny teda závisí predovšetkým od úrody. "Sú roky lepšie a sú roky horšie. Napríklad sezóna 2013 bola pomerne slabá, bolo veľmi málo ovocia, väčšinou hrušky. Ale v roku 2012 bola mimoriadna sezóna," zhodnotila Ciglanová.

V miestnej krajčírskej dielni šijú už druhý rok tradičné kroje

O tom, že folklórom v Prenčove ľudia dodnes aktívne žijú, svedčí nielen existencia folklórnej skupiny Prenčovan, ale aj krajčírska dielňa na výrobu krojov v miestnom Remeselnom dvore. Už druhý rok dáva príležitosť miestnym ženám zamestnať sa a naučiť sa precíznosti a zručnosti, s ktorou ich predchodkyne kedysi dávno kroje šili.

"V tomto regióne bolo kedysi veľa šičiek, tak sme vytvorili dielňu s dočasnými pracovnými miestami," vysvetlila starostka Alena Ciglanová s tým, že hlavnou náplňou je šiť kroje pre miestny súbor. "Aj teraz sme získali z úradu práce na šesť mesiacov šesť miest, tak by sme chceli podporiť zamestnávanie žien, lebo s tým je v obci dosť problém. Zamestnanosť žien je nízka," dodala.

Približne 30-členná folklórna skupina Prenčovan patrí k popredným hontianskym folklórnym skupinám. Vo svojich vystúpeniach používa autentické kroje z minulosti, ale aj ich repliky. "Máme zozbieraných viac ako 60 častí kroja od minulého storočia. Ide o autentické odevy. Sú opravené, prispôsobené a v nich členovia súboru vystupujú," vysvetlila starostka. Folkloristi majú k dispozícii štyri druhy odevov - od tých najstarších ešte z konca 19. storočia šitých z konopného plátna, až po tie najnovšie z druhej polovice 20. storočia.

"Striedajú sa tu schopné krajčírky, ale i ženy, ktoré možno až tak nepričuchli k tej krajčírskej robote, ale učia sa a zdokonaľujú sa," uviedla Hana Kollárová z obecného úradu, ktorá má na starosti kolektív žien pracujúci v dielni. Sama vyštudovala scénickú kostýmovú tvorbu v Bratislave a práca s tradičnými krojmi je pre ňu inšpiratívna. "Pretvárať niečo staré na niečo nové, čo sa využije v nových choreografiách alebo scénických programoch, teda v to, čo má nový život, je pre mňa naozaj naplňujúce," podotkla.

Nová výroba prenčovských krojov vychádza podľa jej slov z pôvodných technologických, strihových a zdobných postupov, dbá na skladbu materiálu a rešpektuje estetické cítenie predkov utvárajúce typický prenčovský kolorit. Látky na kroje nakupujú väčšinou v Čechách. Kým kedysi sa na sukne používal napríklad pravý kašmír, dnes sa zaň používa náhrada, a to polyester. Pri výrobe krojov podľa jej slov spolupracuje niekedy celá dedina. Napríklad výšivky na mužské košele vyšili ženy z miestneho klubu dôchodcov.

Vďaka štedrému daru rodáka opravili strechu evanjelickej fary

Evanjelikom z obce Prenčov sa vďaka finančnému daru odkázanému v závete rodáka Pavla Bagoňu podarilo zrekonštruovať strechu miestnej evanjelickej fary.

Na snímke evanjelický kostol v obci Prenčov.
Foto: TASR/Jana Vodnáková
"Pavol Bagoňa bol naším rodákom. Celý život od štúdií žil v Bratislave, kde bol aj funkcionárom v evanjelickej cirkvi. Žil sám, ostal bez potomkov, ani sa neoženil," priblížila členka evanjelického cirkevného zboru Drahomíra Prieberová. V závete zanechal evanjelikom z Prenčova približne 19.000 eur.

Za tieto prostriedky sa miestnym podarilo zrekonštruovať strechu fary, opraviť strechu na kostole a vymeniť dve okná na kostolnej veži. Na znak vďaky mu veriaci odhalili aj pamätnú tabuľu. Bez príspevku by totiž podľa Prieberovej nemali opravy z čoho financovať.

Miestna evanjelická fara je starší dom. Aj keď v nej kňaz nebýva, veriaci ju využívajú počas akcií, ktoré organizujú. V zimných mesiacoch, keď je veľa snehu a starší kvôli tomu do kostola neprídu, sa preto využíva aj na nedeľné služby Božie. Fara slúži i deťom, pre ktoré pri rôznych príležitostiach organizujú besiedky.

V Prenčove žije približne 500 katolíkov a 120 evanjelikov. V dedine sú dva kostoly. Rímskokatolícky kostol Sv. Mikuláša z roku 1736 a evanjelický kostol postavený v novogotickom slohu v roku 1900. Takmer 30 rokov tu pôsobil ako rímskokatolícky farár Andrej Kmeť, významná osobnosť slovenského národného a vedeckého života. V súčasnosti tu však nežije ani jeden kňaz.

Prenčov je katolíckou filiálkou Farského úradu vo Svätom Antone, evanjelici majú zase svojho kňaza spoločného s veriacimi v obci Terany. Obe cirkvi však majú v dedine aktívne spevokoly.

Vzdialená im nie je ani myšlienka ekumenizmu. Každoročne sa spoločne podieľajú na organizácii novoročného koncertu. "Už asi 16 rokov pravidelne robíme koncert na Troch kráľov, kde sa predstavujú oba zbory. Vždy je to v inom kostole, raz v katolíckom, raz v evanjelickom, pričom je táto farnosť aj hosťujúca," vysvetlila starostka obce Alena Ciglanová.

Farníčky napečú koláče, obecní poslanci varia a rozlievajú punč. "Vždy pozveme aj dva hosťujúce súbory. Jeden katolícky a druhý evanjelický," podotkla s tým, že v programe sa predstavia aj domáce zbory. Domáci kňaz má na starosti uvítanie, starostka prednesie novoročný pozdrav.

Módnym trendom podliehali aj tradičné krojové odevy

Na snímke Hana Kollárová z obecného úradu, ktorá má na starosti kolektív žien pracujúcich v krajčírskej dielni.
Foto: TASR/Jana Vodnáková
Aj keď sa to nemusí na prvý pohľad zdať, tradičné krojové odevy tiež podliehali kedysi módnym trendom. V Prenčove si dodnes pamätajú, ako sa v priebehu niekoľkých desiatok rokov zmenil tradičný ľudový kroj šitý z konopnej látky na kroj šitý z brokátu. Premeny tohto tradičného ľudového odevu dnes pripomínajú aj vystúpenia miestnych folkloristov, ktorí ich vo svojich programoch využívajú.

"Keďže tadiaľto viedla zlatá cesta do Banskej Štiavnice, v medzivojnovom období sa začali voziť aj lepšie materiály. U nás tak začali šiť brokátové veci," vysvetlila vedúca folklórneho súboru Prenčovan Anna Kriegerová. Dnes už tetušky v krojovaných sukniach v miestnych kostoloch neuvidíte. Tento odev sa pomaly vytratil a ostal už len v pamätných izbách a v komorách starých materí.

"U nás sa vyzliekli ľudia z krojov po vojne. Do módy prišli brokáty. Najprv odišli lajblíky a začali sa nosiť kamizoly. Ženy si namiesto čepcov uväzovali špeciálne ručníky a až potom prešli do mestského oblečenia," skonštatovala Kriegerová. Druhá polovica 20. storočia už bola charakterizovaná mestským oblečením.

Kedysi sa tradičný ľudový odev rozlišoval aj podľa príležitostí, kam sa nosil. Iné prvky mali mladé dievky, iné vydaté ženy. "Domáci kroj sa nosil na bežné dni. Sviatočný do kostola, na svadby, hostiny či krštenia," vysvetlila Kriegerová.

Ženský sviatočný kroj tvoril rubáš, gecele (spodničky) spodnej kytle. Čím širšie mala sukňa stáť, tým viac gecieľ žena potrebovala. Prvá, teda spodná, nebola naškrobená, aby nedrala nohy. "Tie ostatné už boli naškrobené, aby držali tvar. Navrch išla sukňa," podotkla Kriegerová. Vydaté ženy nosili čiernu, slobodné farebnú, kašmírovú. K sviatočnému kroju patrila aj dlhšia košieľka - oplecko, ktorá sa zakasala do sukieň a lajblík (vesta).

Slávnostný kroj bol vpredu dozdobený letačkavou (flitrovanou) mašľou. Stužky boli aj na rukávoch a vrkoči. "Vydaté ženy nosili čepiec. Každá vydatá žena musela mať na hlave čepiec, nemohli byť vidieť vlasy, nech išla kdekoľvek," uviedla Kriegerová. Aj ten sa postupom času menil, od bieleho vyšívaného až po čepiec vykladaný farebnými stuhami a lemovaný letačkami.

Pracovný odev bol o niečo jednoduchší. Vydaté ženy nosili tmavomodrú farbiarsku sukňu, ktorá mohla mať jemný vzor. Dievčence nosili biele tkané sukne s vytkávaným vzorom. V lete sa nosila vytkávaná stanka (tielko) na ramienka, navrch išlo krátke oplecko.

Biely bol aj pánsky pracovný odev. Biele gaty (nohavice) a košele sa ľahko udržiavali, keďže sa mohli aj vyvárať. Na slávnostné príležitosti si dávali chlapi šiť obleky, ktoré im často vydržali až "do hrobu". Tvorili ich rajtky a väčšinou zamatový kabát. "Muži si ich opatrovali a dávali si na ne pozor," dodala Kriegerová. Drahou záležitosťou boli kedysi aj na mieru šité kožené čižmy. Boli ťažké a kvalitné, čo by vedeli dosvedčiť aj folkloristi, ktorí ich dodnes využívajú.