< sekcia Regióny

História šarišskej obce Podhorany siaha až do 12. storočia

Na snímke starosta obce Podhorany v okrese Prešov Richard Bechera pri leteckej fotografii obce, v ktorej je množstvo novostavieb. Foto: TASR - Ján Lašák

S históriu obce pod Haľagošom v doline Dlhého potoka sa spomínajú dve staré šľachtické rodiny. Miestnym obyvateľom pripomínajú tamojších zemepánov už len rodinné hrobky Körtvélyessyovcov a Bothovcov.

Podhorany 6. februára (TASR) – História šarišskej obce Podhorany siaha až do 12. storočia, kedy ju údajne založili hraničiari. V dokumentoch sa prvýkrát spomína v roku 1283, usadlosť vtedy daroval panovník hájnikom kráľovských lesov. Od svojho vzniku mala dedina mnoho názvov. Volali ju Asguth, Hasbuth, od roku 1927 Hažgut, dnešné pomenovanie má od roku 1948.

V súvislosti s touto obcou pod kopcom Haľagoš v doline Dlhého potoka sa v jej histórii spomínajú dve staré šľachtické rodiny. Miestnym obyvateľom pripomínajú tamojších zemepánov už len rodinné hrobky Körtvélyessyovcov a Bothovcov.

Starí ľudia v Podhoranoch si spomínajú hlavne na Bothovcov, ktorí ešte v prvej polovici 20. storočia vlastnili pozemky okolo Podhorian. Z rozprávania svojich starých rodičov sa o nich niečo dozvedel aj Jozef Maťaš.

„Pôvod mali maďarský a boli kalvínskeho vyznania a to vidno aj na rodinnej hrobke, kde majú erb a symbol kalvínov. V našej obci údajne na svojich majetkoch zamestnávali tri štvrtiny obyvateľstva,“ hovorí Maťaš.

Jeho starí rodičia u Bothovcov robili. Dedo bol osobným šoférom, pretože majiteľ mal auto. Babka pracovala u správcu, ktorý sa staral o veľkostatkárove majetky.

Kúria Bothovcov sa nachádzala v strede dediny, bola však niekoľkokrát prestavaná, takže dnes zvonku nepripomína panské sídlo. V objekte sa nachádza obecný úrad.

„Hovorilo sa, že to neboli zlí ľudia. Prácu dedinčanom dali a poplatili toľko, koľko sa dohodli. O svojich zamestnancov sa vraj starali,“ dodáva Maťaš.

Začiatkom 70. rokov bol jeden z potomkov šľachtickej rodiny na návšteve v Podhoranoch. Maťašovho deda dokonca našiel v susednej dedine, lebo tam pracoval. Druhýkrát sa bývalému zamestnancovi ohlásil začiatkom marca v roku 1987, že by ich rád navštívil.

„Napísal im, že zaplatil opravu rodinnej krypty a poprosil deda, aby mu na to dohliadol. V liste im poslal na prilepšenie 25 dolárov,“ povedal Maťaš.

Na snímke Jozef ukazuje na erb, ktorý sa nachádza na rodinnej hrobke Bothovcov na miestnom cintoríne.
Foto: TASR - Ján Lašák


S pozostalými tohto šľachtického rodu je v spojení aj vedenie obce. Starosta Richard Bechera verí, že v najbližšom období sa im podarí s rodinou dohodnúť a pustiť sa do generálnej opravy hrobky, ktorá je síce majetkom rodiny, ale aj súčasťou histórie Podhorian.

U gazdu Hirkalu dávali k pláci aj chlieb s maslom a medom

Z takmer desiatky objektov, ktoré patrili k hospodárstvu niekdajšieho gazdu Jána Hirkalu z Podhorian, okres Prešov, sa zachoval asi len jeden objekt. Jeho pravnuk Alexander Hirkala je dnes už dôchodca a rád sa zastaví pri starej sýpke, ktorá patrila pradedovi.

„Všetko už časom zaniklo, len tento sypanec ešte stojí a pod ním bola pivnica. Tu pradedo ukladal obilie a skladoval zeleninu. Prišiel sem za robotou a stal sa váženým gazdom. Dôležité však je, že to bol pracovitý a šikovný človek,“ vysvetľuje dôchodca.

Ján Hirkala prišiel robiť k tamojšiemu veľkostatkárovi Bothovi, ktorý vlastnil role a lesy v okolí celých Podhorian. Postupne sa však vypracoval a začal odkupovať od majiteľa pozemky. Na nich potom staval hospodárske budovy.

Ľudia, ktorí si ho ešte pamätali, rozprávali, že za prácu dostali 25 korún a k tomu na olovrant chlieb s maslom a veľmi dobrým medom. Ten mu dávali včely, ktoré choval vo veľkých drevených úľoch. Mali veľkosť i podobu človeka.

„Tie úle sa vraj neuveriteľne podobali na môjho pradeda. Hovorí sa, že nejaký chlap išiel za šera s kravkami a ako sa patrí pozdravil Pochválený buď Ježiš Kristus. Veľmi sa vraj preľakol, keď sa mu gazda zrazu objavil za chrbtom, dovtedy nevedel, že sa rozpráva s úľom,“ hovorí so smiechom dôchodca.

Jeho pradedo vraj rád pracoval s drevom a vedel si všetko vyrobiť sám. Nešlo však iba o jednoduché veci, ale aj o zložitejšie zariadenia, ktoré mu pomáhali pri práci. V dedine si ešte spomínajú na to, ako fungovalo jeho mlynské koleso.

„Veľké hospodárstvo sa nezaobišlo bez opráv a vtedy to nebolo tak, že si zavoláte do servisu. Mal dielňu, kováčsku vyhňu, ručnú vŕtačku na železo a všetko, čo bolo treba na vtedajší život na veľkom gazdovstve,“ hovorí Hirkala.

Veľmi rád spomína na staré drevené mlynské koleso, pomocou ktorého vedel jeho pradedo spracovávať konopné byle, ale aj mlieť obilie na šrot či múku. Stará technológia sa však nezachovala. Začiatkom 60. rokov ju rozobrali, aby mali drevo na kúrenie.

„Pred budovou bolo jedno koleso, na ktoré tiekla voda, z vyššie postavenej hrádze a v budove bolo druhé palcové koleso, ktoré mlelo alebo spúšťalo zariadenie na spracovanie konope,“ zaspomínal si dôchodca.

Bohyňa lovu Diana poslala poľovníkovi darček k narodeninám

Poľovník Bartolomej Eliáš z Podhorian, okres Prešov, začiatkom tohto roka oslavoval 38. narodeniny. Bohyňa lovu Diana mu tesne pred oslavami dala taký darček, že krajší si ani nemohol želať. Do zbierky trofejí pribudol vlk dravý.

„Naše poľovné združenie dostalo na základe schválených odstrelov povolenie na dva kusy vlka. Aj keď som na svojich potulkách v okolí našej dediny videl stopy tohto dravca, nikdy som nemal šancu na neho poľovať,“ hovorí člen poľovného združenia Hubertus Podhorany.

Koncom minulého roka sa Bartolomej vybral na postriežku s tým, že by mohol uloviť diviaka, ale ten sa neukázal. Tvrdí, že nerád sedí v uzavretom priestore, kde sa dá pozerať len cez malý priezor, radšej sa prejde po hore.

„Vyšiel som spoza stromov a keď som pozrel na stranu, neveril som vlastným očiam. Asi päť metrov odo mňa vybehol vlk a vôbec si ma nevšimol, hoci som bol po vetre. Možno išiel za jeleňom, ktorého som videl chvíľu predtým. Neváhal som ani na chvíľu a vystrelil som,“ spomína na jeden zo svojich najkrajších poľovníckych zážitkov Eliáš.

Odlovená vlčica mala hmotnosť 38 kilogramov. Podľa poľovníkov mala asi dva–tri roky a vraj bola členom svorky. Poľovníci odhadujú, že vlčia svorka tu má teritórium a v istom čase sa v okolí objavia. Najmä vtedy, keď sa sem stiahne vysoká zver, ktorá je ich hlavnou potravou.

Na divú zver sú ľudia v Podhoranoch zvyknutí. Hlavne srny a vysoká chodia za potravou na tamojšie polia. Neraz sa stalo, že zemiaky zasadili do zeme a na druhý deň ich už vyorali diviaky. Aj priamo v dedine často stretnete líšku, ktorá snorí po nejakej potrave.

„V lete som tu dokonca videl šakala. Ľudia si myslia, že to je typická zver skôr pre Ameriku, ale je aj u nás. V susednom revíri sa poľovníkom podarilo šakala aj odloviť. Raritnou zverou je aj psík medvedíkovitý, ktorý sa k nám pretláča z Ukrajiny alebo z Balkánu,“ povedal poľovník.

Poľovník Bartolomej Eliáš dostal od bohyne lovu Diany darček k 38. narodeninám. Podarilo sa mu uloviť vlčicu. Jej lebka bude ozdobou jeho zbierky loveckých trofejí.
Foto: TASR - Ján Lašák


Ulovená vlčica je Eliášov najkrajší a najvzácnejší úlovok a myslí si, že aj v celom združení. Lebku vypreparuje a rovnako ako kožušina zvieraťa bude ozdobou zbierky trofejí. Zdôraznil, že jeho záľubou nie je len lov, ale predovšetkým starostlivosť o zvieratá a potulky lesom.

„Nie je nič krajšie, ako keď na potulkách lesom stretnete nejaké zviera. Niekedy celú noc čakáte na to, aby ste uvideli jeleňa alebo diviaka. Keď sú s nimi mláďatá, to je pre mňa najkrajší zážitok, lebo viem, že sa im u nás darí, aj keď niekedy narobia trocha škody. Musíme sa s nimi naučiť žiť,“ uzavrel poľovník.

Na podhorianskych pasienkoch sa už ozývajú malé jahniatka

Chov oviec na pasienkoch v Podhoranoch v okrese Prešov má dlhú tradíciu. Napriek tomu, že posledné desaťročia chovu týchto zvierat veľmi nepriali, našli sa v kraji ľudia, ktorí si bez týchto zvierat nevedia svoj život predstaviť. Jedným z nich je aj Bartolomej Eliáš starší.

S ovcami pracoval jeho otec a určite aj jeho predkovia. Veľakrát zašiel za ním do ovčína a pozoroval chlapov pri robote, chodieval s nimi pásť stádo a sledoval, ako sa kotia jahňatá.

Spomína si na roky odpracované na družstve, kde sa tiež venoval ovciam. Potom však prišlo obdobie, kedy sa chovy obmedzili a hľadal si prácu inde. To však trvalo len niekoľko rokov a bez oviec nevydržal. Rozhodol sa, že si založí chov.

Začínal s malým stádom, v ktorom bolo dovedna 18 ovečiek na prenajatých pasienkoch. Za niekoľko rokov sa stádo rozrástlo. Aj keď je to ťažká robota a postupne človeku ubúda síl, teší sa, že k ovciam majú vzťah jeho synovia.

Na snímke Martin Eliáš drží na rukách niekoľkodňové jahňa.
Foto: TASR - Ján Lašák


Na podnikanie v oblasti poľnohospodárstva dnes treba pomerne veľkú odvahu. Na začiatku vždy chýbajú financie na investície. Veľa stoja stroje i starostlivosť o pozemky, pretože bez ich obrábania, chov nie je možný. Podľa Eliáša však treba stáť nohami na zemi a nestavať si vzdušné zámky.

"Vedel som, že chov oviec mi neprinesie veľké bohatstvo. Vždy ma to bavilo, je to tvrdá robota, ale keď sa človek uskromní, dá sa z toho vyžiť," vysvetľuje Bartolomej.

Ovčín si farmár postavil za pomoci svojej rodiny z dreva na lúkach, kde pasie svoje stádo. Okolo neho nájdete stohy slamy a sena, ktoré poctivo zbiera na lúkach počas leta i jesene. Verí, že v jeho diele budú pokračovať synovia Martin a Bartolomej.

"Odmalička sa mi to páčilo, otec nám všetko vysvetľoval a rád som za ním chodil do roboty. Najkrajšie to vždy bolo januári, keď prichádzali na svet jahňatá. Tešil som sa z nich ako dieťa a teším sa aj teraz," hovorí syn Martin, ktorí zavše zájde aj s bratom pomôcť otcovi.

Dlhodobým plánom obce je dokončenie vodovodu

Obyvatelia šarišskej obce Podhorany v okrese Prešov patria k tým, čo si uvedomujú, aká je vzácna pitná voda. Vždy keď zavládnu suchá, musia vodou poriadne šetriť. Na studne sa teda spoliehať nemôžu a preto je dlhodobým plánom obce dokončenie vodovodu.

"Obyvateľov ťaží problém s nedostatkom pitnej vody. Do tých častí dediny, kde je vody málo, sa snažíme smerovať vetvy vodovodu. Podarilo sa nám zrealizovať dve, ale to pokryje len veľmi malú časť,"
povedal pre TASR starosta obce Richard Bechera.

Verí, že žiadosť na pripojenie k vodojemu v Chmeľovci, ktorú podali na Environmentálny fond, bude úspešná a obci sa podarí prepojiť to, čo je už urobené a zabezpečiť vodu pre rodinné domy.

Dedina má necelých 800 obyvateľov, pričom v posledných rokoch zaznamenali tendenciu omladzovania obyvateľstva. Podhorany sa nachádzajú približne 15 kilometrov od Prešova, nemožno sa teda čudovať, že je tu záujem o pozemky na výstavbu rodinných domov.

"Je to blízko od krajského mesta, ľudí, samozrejme, lákajú aj ceny pozemkov a nezanedbateľným hľadiskom je aj to, že je tu príjemné prostredie, pahorkovitý terén a pekná príroda,"
uviedol Bechera.

Obec nevlastní žiadne pozemky a preto sama nebuduje zóny pre individuálnu výstavbu. V stavebnom konaní sa však snaží, aby majitelia domov mysleli aj na výstavbu inžinierskych sietí.

V rámci činnosti miestnej akčnej skupiny MAS Šafrán sa obci podarilo získať prostriedky na opravu miestnych komunikácií a mosta v strede dediny. Rovnako z projektových zdrojov získala financie na výstavbu domu smútku.

"Ďalej pripravujeme rekonštrukciu školy, tak aby sa zvýšila jej kapacita. Dve triedy totiž máme dislokované v susednom Chmeľovci, pretože k nám by sa už nevošli. Nie je to síce ďaleko a s dochádzaním deti nemajú problém, ale takto by sme ich mali pokope," vysvetlil starosta s tým, že do vynovených priestorov by sa vošla aj materská škola.

Pripomenul, že v obci vyvíjajú činnosť združenia, ktoré spájajú hlavne deti a mládež. Chlapci si sami vytvorili občianske združenie a začali trénovať hokejbal. Darí sa im v prešovskej súťaži a preto sa obec snaží im v rámci možností vyjsť v ústrety.

Okrem nich sa v Podhoranoch angažujú aj členovia združenia "Lienkač". Venujú sa turistike, pomáhajú pri príprave kultúrnych a športových podujatí a spolu s duchovným otcom organizujú letné detské tábory.