Komunálne voľby 2026
Všetky správy
Koncept „stratenej krajiny“ je pre Biarinca vyjadrením jeho osobného vzťahu k prírodnému prostrediu, v ktorom sa pohybuje.
Autor TASR
Námestovo 23. augusta (TASR) - Oravská galéria v nedeľu na Slanickom ostrove umenia sprístupnila dielo Stratená krajina od slovenského sochára Rastislava Biarinca, ktoré je súčasťou štvrtého ročníka Festivalu súčasného vizuálneho umenia na Slanickom ostrove umenia. Ako TASR informovali z Oravskej galérie, dielo bude možné vidieť minimálne do 6. septembra.
Koncept „stratenej krajiny“ je pre Biarinca vyjadrením jeho osobného vzťahu k prírodnému prostrediu, v ktorom sa pohybuje. Krajinu vníma ako komplexné umelecké dielo - environment, ktoré pozoruje, navštevuje a spoznáva. Zážitky z priameho pozorovania analyzuje, podrobuje rozsiahlemu výskumu, pri ktorom využíva rôzne druhy prameňov prírodovednej, kulturologickej a historickej povahy.
„Súčasťou jeho mentálneho procesu porovnávania s minulosťou sú unikátne fotografie Karola Plicku, Martina Martinčeka a Pavla Socháňa, ktoré zachytávajú krajinu v akomsi výtvarne čistom ‚ideálnom‘ stave. V rámci neho citlivo vníma estetické kvality pôvodnej krajiny, ktorá vznikla v súznení človeka a prírody, architektúry, reliéfu a biodiverzity. V tomto kontexte sú pre umelca osobitne príťažlivé horské hole, ktoré sa viažu na kopaničiarske, respektíve roztrúsené ľudské obydlia. Odlesnená krajina, starostlivo obrábaná a udržiavaná, bola v minulosti v tomto prostredí dominantnou,“ opísal kurátor Michal Čajka.
Doplnil, že veľké spoločenské a hospodárske zmeny v posledných desaťročiach výrazne zmenili charakter hôľnej krajiny. Bývalé odlesnené územia zarástli a krajina sa zmenila. Prirodzeným dôsledkom týchto procesov bolo podľa kurátora nastolenie otázok týkajúcich sa optimálneho spôsobu, ako pristupovať k týmto zmenám z hľadiska ochrany prírody. Biarinec však vníma problematiku aj z estetického hľadiska, chce sa o krajinu starať podľa vizuálnych výtvarných preferencií.
Jedným zo symbolov, akýmsi zhmotnením pôvodných hospodárskych prístupov ku krajine, sa stali „ostrvy“ - drevené tyče, na ktorých sa sušilo seno a ktoré pokrývali krajinu, ako o tom svedčia spomenuté čiernobiele fotografie. „Biarinec ich nahrádza novotvarmi, ktoré umiestňuje na pre ich prvotnú funkciu neprirodzené miesta - v galerijnom priestore či na vodnú hladinu. Tým chce problém otvoriť pre divákov. Podobne ako hôľne krajiny aj krajina, ktorú zatopila Oravská priehrada, je už historickou kategóriou. Ich pôvodný charakter definitívne zanikol a stal sa priestorom pre umeleckú reflexiu,“ vysvetlil Čajka.
Koncept „stratenej krajiny“ je pre Biarinca vyjadrením jeho osobného vzťahu k prírodnému prostrediu, v ktorom sa pohybuje. Krajinu vníma ako komplexné umelecké dielo - environment, ktoré pozoruje, navštevuje a spoznáva. Zážitky z priameho pozorovania analyzuje, podrobuje rozsiahlemu výskumu, pri ktorom využíva rôzne druhy prameňov prírodovednej, kulturologickej a historickej povahy.
„Súčasťou jeho mentálneho procesu porovnávania s minulosťou sú unikátne fotografie Karola Plicku, Martina Martinčeka a Pavla Socháňa, ktoré zachytávajú krajinu v akomsi výtvarne čistom ‚ideálnom‘ stave. V rámci neho citlivo vníma estetické kvality pôvodnej krajiny, ktorá vznikla v súznení človeka a prírody, architektúry, reliéfu a biodiverzity. V tomto kontexte sú pre umelca osobitne príťažlivé horské hole, ktoré sa viažu na kopaničiarske, respektíve roztrúsené ľudské obydlia. Odlesnená krajina, starostlivo obrábaná a udržiavaná, bola v minulosti v tomto prostredí dominantnou,“ opísal kurátor Michal Čajka.
Doplnil, že veľké spoločenské a hospodárske zmeny v posledných desaťročiach výrazne zmenili charakter hôľnej krajiny. Bývalé odlesnené územia zarástli a krajina sa zmenila. Prirodzeným dôsledkom týchto procesov bolo podľa kurátora nastolenie otázok týkajúcich sa optimálneho spôsobu, ako pristupovať k týmto zmenám z hľadiska ochrany prírody. Biarinec však vníma problematiku aj z estetického hľadiska, chce sa o krajinu starať podľa vizuálnych výtvarných preferencií.
Jedným zo symbolov, akýmsi zhmotnením pôvodných hospodárskych prístupov ku krajine, sa stali „ostrvy“ - drevené tyče, na ktorých sa sušilo seno a ktoré pokrývali krajinu, ako o tom svedčia spomenuté čiernobiele fotografie. „Biarinec ich nahrádza novotvarmi, ktoré umiestňuje na pre ich prvotnú funkciu neprirodzené miesta - v galerijnom priestore či na vodnú hladinu. Tým chce problém otvoriť pre divákov. Podobne ako hôľne krajiny aj krajina, ktorú zatopila Oravská priehrada, je už historickou kategóriou. Ich pôvodný charakter definitívne zanikol a stal sa priestorom pre umeleckú reflexiu,“ vysvetlil Čajka.
