< sekcia Rok divadla

Herec a recitátor Viliam Záborský sa narodil pred 100 rokmi

Viliam Záborský, archívne foto. Foto: ARCHÍV TASR

K vrcholom Záborského hereckého a recitátorského umenia na obrazovke patria televízne adaptácie Hviezdoslavovho Eža i Gábora Vlkolinského.

Bratislava 9. októbra (TASR) - Významný slovenský herec a pedagóg Viliam Záborský si divákov a fanúšikov získal už v mladom veku ako skvelý recitátor. Ľudia si ho pamätajú aj ako televízneho sprievodcu obsahom literárnych diel Pavla Országha Hviezdoslava. Celú profesionálnu kariéru, teda viac než 40 rokov, prežil v Činohre Slovenského národného divadla (SND) ako člen legendárnej hereckej generácie. Prednášal aj v pražskom Národnom divadle.

Viliam Záborský sa narodil 9. októbra 1920 vo Vrábľoch. Už v roku 1938 ako študent bratislavského gymnázia získal druhú cenu v pražskej celoštátnej recitačnej súťaži. Po maturite študoval súčasne na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. V tom istom roku sa stal aj členom činoherného súboru SND v Bratislave.

Záborský bol hercom veľkých úloh. Z tých najznámejších možno spomenúť Vodníka Ivana v Lucerne Aloisa Jiráska, Herodesa v Hviezdoslavovej hre Herodes a Herodias, Sira Johna Falstaffa v Shakespearovej inacenácii Veselé paničky windsorské a Porfirija v Platonovovi od Antona Pavloviča Čehova.

Hral Galilea Galileiho v inscenácii Život Galileiho od Bertolda Brechta, Cléanta v Moliérovom Tartuffovi, Panovníka v hre Dnes ešte zapadá slnko nad Atlantídou Vítězslava Nezvala. Možno spomenúť aj jeho rolu Claudia v Hamletovi či Lorenzca v hre Rómeo a Júlia (William Shakespeare), Kreonta v Sofoklovom Kráľovi Oidipovi a Dona Diega v Cidovi, ktorého autorom bol Pierre Corneille. Záborský často hral pod režijným vedením Jána Jamnického a Jozefa Budského.

Ako o svojom kolegovi z divadla prezradil Ladislav Chudík v relácii Pamätáte sa na nich, ktorú v roku 1997 odvysielala Slovenská televízia, Viliam Záborský zápasil po celý život s tým, že je nielen recitátor, ale aj herec.

"Hral vynikajúco a hrával veľké postavy a hral ich predovšetkým preto, že bolo naňho spoľahnutie, bol to príkladný profesionál. Medzi prvými ovládal text, perfektne sa pripravoval, hľadal a tvoril. Hral vždy presne, s prísnym dodržiavaním všetkých inscenačných nárokov a postupov. Výkyv bol len v kontúrach, nikdy nie v tvare, lebo neuznával svojvôľu na javisku a mal ambíciu realizovať koncepciu, na ktorej vždy s režisérom spolupracoval," povedal Chudík.

Film bol na herecké príležitosti pre Viliama Záborského skúpejší. Jeho prvou filmovou skúsenosťou boli v roku 1948 hneď tri filmy – Bílá tma (František Čáp), Čertova stena (Václav Wasserman) a Vlčie diery (Paľo Bielik). Objavil sa v komédii Štvorylka, ktorú v roku 1955 nakrútili Karol Krška a Jozef Medveď, či v historickej dráme Posledná bosorka (Vladimír Bahna, 1957).

Zhodou okolností práve na filmovom plátne sa Záborský stretol s Chudíkom v prvej slovenskej detektívke Muž, ktorý sa nevrátil, ktorú v roku 1959 nakrútil Peter Solan. Do svojho Jánošíka ho v roku 1963 obsadil Paľo Bielik. V roku 1965 si zahral v ďalšej kriminálke režiséra Andreja Lettricha Smrť prichádza v daždi. Nemohol chýbať v poetickej snímke Rok na dedine, ktorú v roku 1967 dokončili Martin Ťapák a Karol L. Zachar. Práve Zachar zveril Záborskému aj hlavnú rolu v televíznej inscenácii Kocúrkovo (1971). K vrcholom Záborského hereckého a recitátorského umenia na obrazovke potom patria televízne adaptácie Hviezdoslavovho Eža i Gábora Vlkolinského – v roku 1978 ich nakrútil Jozef Pálka a Záborský oboma dielami sprevádza televízneho diváka ako rozprávač a recitátor.

Bol celoživotným a vášnivým obdivovateľom Pavla Országha Hviezdoslava a jeho veršov. Počas celého svojho profesionálneho života ostával verný poézii a jej prednesu v rozhlase, na javisku aj v televízii. Azda pred najväčším publikom predviedol svoje umenie, keď pred zaplneným amfiteátrom na hrade Devín zarecitoval známu báseň Mor ho! od Sama Chalupku.

Viliam Záborský vyučoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (1944–1950) a tiež na Vysokej škole múzických umení (1950–1982), kde bol vedúcim katedry herectva a réžie (1952–1953), docentom (1963–1969), profesorom (1969–1982) a dekanom divadelnej fakulty (1966–1972). V roku 1965 vydal učebnicu Výslovnosť a prednes.

Za svoje recitačné umenie získal Záborský mnoho ocenení: Štátnu cenu (1953), vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu (1960), titul Zaslúžilý (1966) a neskôr Národný umelec (1973). Okrem toho bol držiteľom televíznej ceny Zlatý krokodíl (1973) a Ceny Andreja Bagara za rok 1973 (získal ju v roku 1974).

Herec a zakladateľ slovenského umeleckého prednesu Viliam Záborský zomrel náhle 5. februára 1982 v Prahe vo veku 61 rokov.

"V umení človek musí dávať vždy viac, než očakáva, že sa mu vráti. Ale potom sa mu môže stať aj to, že sa mu znásobene vráti, čo vôbec nečakal," povedal v jednom z rozhovorov herec a recitátor Viliam Záborský.